Málo známa rebarbora

Pred časom som v jednom supermarkete začul rozhovor dvoch kupujúcich. Stáli pred debničkou dlhých červenkastých stopiek akejsi pre nich neznámej plodiny. Spytovali sa jedna druhej, čo je to za zeleninu a ako sa používa. Boli to listové stonky rebarbory, ktorú už oddávna používali i naše babičky.

Galéria

Rebarbora vlnitá (Rheum rhabarborum L.) pochádza z východnej Sibíri a severného Mongolska. Patrí do čeľade stavikrvovitých a pestuje sa v celej Európe. U nás si zatiaľ nezískala veľkú obľubu, čo je na škodu. Keby sme ju vysadili a venovali jej pozornosť, dlho by nám prinášala úžitok. Iba štyri trsy tejto rastliny bohato stačia zásobiť šesťčlennú rodinu.

Rebarboru pestujeme pre dužinaté listové stopky, ktoré dorastajú do päťdesiat až sedemdesiatcentimetrovej dĺžky. Veľké, lopúchom podobné listy, sú mierne zvlnené. Korene siahajú hlboko do pôdy a pod povrchom sa vytvára koreňová hľuza, ktorá u starších rastlín zdrevnatie. Na koreňoch sa vytvárajú veľké púčiky, z ktorých nad zemou vyrastá ružica listov. Dužinaté stopky môžeme zaradiť skôr medzi ovocie ako do zeleniny. Môžeme z nich robiť kompóty, džem marmeládu, želatínu, víno, ale najchutnejší je rebarborový koláč.

Podľa sfarbenia rozdeľujeme rebarboru na zelenostopkatú a červenostopkatú. Táto dáva síce menšiu úrodu, ale má jemnejšiu chuť. Obsahujú pomerne málo vitamínu C a skupiny B vitamínov. Zato však majú mimoriadne veľký obsah vápnika, horčíka, mangánu a draslíka. Okrem kyseliny citrónovej a jablčnej však obsahujú v bunkovej šťave aj kyselinu oxalovú. Preto sa nemôže konzumovať vo veľkom pri krivici a hypokalcémii. Rebarbora patrí medzi plodiny, ktoré sú pri tvorbe ochranných látok pre ľudský organizmus veľmi dôležité.

Rebarboru môžeme dopestovať zo semena alebo delením starých trsov a odkopkami. Pretože v našich podmienkach je klíčivosť semien pomerne nízka, výhodnejšie je rozmnožovanie druhým spôsobom. Pred sadením však musíme pripraviť pôdu. Aj keď rebarbora nemá na pôdu žiadne mimoriadne nároky, musíme si uvedomiť, že na jednom mieste bude rásť šesť až desať rokov. Preto pôdu treba prevrstviť do hĺbky aspoň šesťdesiat centimetrov a zásobiť kvalitným maštaľným hnojom a minerálmi.

Rebarboru môžeme sadiť môžeme v jeseni i na jar. Aj keď táto rastlina pochádza z nehostinných krajov Sibíri a Mongolska, lepšie je vysádzať ju na jar, najvhodnejšie v druhej polovici marca. Jesennú výsadbu by sme mali urobiť do polovice októbra. Hnojivo treba zapracovať do pôdy niekoľko týždňov pred sadením, aby zem dobre zľahla. Jednotlivé oddenky sadíme asi 80 cm od seba. Každý oddenok musí mať aspoň jeden zdravý puk a niekoľko koreňov. Do pôdy ho sadíme tak, aby vrcholový puk bol asi 3 až 5 cm pod povrchom. Rastlinu dobre zalejeme.

Prvý rok po výsadbe lisové stopky nezberáme, aby sme rastlinu nevyčerpali. Až v druhom roku môžeme z každého trsu zobrať niekoľko listov. V ďalších rokoch zberáme tak, že od apríla do júla postupne odlamujeme vyvinuté hrubé listy z rastlín. Listovú stopku chytíme čo najnižšie  a miernym pootočením a tlakom von z listovej ružice ju vylomíme. Listovú čepeľ hneď odrežeme, lebo obsahuje jedovaté látky, a zabránime tým uvädnutiu stopky. Dva až tri listy môžeme odtrhnúť dvakrát do týždňa. Na každej rastline ponecháme aspoň štvrtinu listov, aby sa vytvorili veľké trsy na budúci rok. Ak chceme mať pekne vyvinuté rastliny, musíme dbať, aby sa nevytvorili kvetné puky. Včas ich zrežeme, aby tvorba kvetov rastlinu neoslabovala.

Vždy na jeseň odstránime zvädnuté listy a rastlinu prihnojíme priemyselnými hnojivami alebo dobrým kompostom. Ak začnú staršie rastliny vytvárať slabé listové stopky, treba ich opatrne vybrať z pôdy a rozdeliť. Z rozdelenej rastliny vysadíme iba niekoľko najpevnejších oddenkov.

Jozef Pobjecký
Kresby: autor
Zdroj: časopis Urob si sám