Desať najkrajších slovenských chalúp a tipy ich majiteľov, ako si poradili s rekonštrukciou

Inšpirujte sa tradičnými i modernými chalupami zo Slovenska a spoznajte ich nádherné príbehy. Okrem toho vám prezradíme aj to, s akými problémami sa museli majitelia pri ich rekonštrukcii popasovať.

Galéria

1. Kopaničiarska usadlosť na Myjave

Medzi múrmi tohto unikátneho domčeka v Podbranči nájdete všetko! Romantickú atmosféru, zachované tradičné prvky, dotyk rekonštrukcie, ktorá stavbu „resuscitovala“, no aj citlivú tvorivosť, s akou celé „dobrodružstvo“ majitelia poňali.

Je to však aj akási úcta k histórii našich predkov, ktorí aj bez vzdelania dokázali doslova z ničoho vykúzliť domy, kde sa príjemne žilo a žije dodnes. V zime vám v nich nie je zima, keď naakumulujú do svojich hrubých stien teplo, no a v lete je to práve naopak, múry dávajú potrebný chlad. Vo všetkom, čo na usadlosti robili, sa snažili rešpektovať technologické postupy overené stáročiami s dôrazom na prírodné povrchy a materiály. Povrchy sú tu len prírodné. Na podlahách sú prírodné oleje, na stenách vápno. Pôvodné okná zostali zachované.

Ako sa rekonštruovalo podkrovie?

V podstate ide o objekt vstavaný pod strechou. Bolo teda potrebné zrealizovať:

• novú oceľovo-drevenú konštrukciu,
• opláštenie tepelnoizolačnými doskami – min. vrstva je 250 mm,
• aplikovať lepidlo a sieťky v dvoch vrstvách,
• aplikovať tenkovrstvovú vápennú omietku a vápenný náter + vlastné prísady (to je však tajomstvo). Oproti sadrokartónu je riešenie síce drahšie, ale nie je viditeľný spoj.

 

Ako riešili podlahu?

V podkrovnej časti tvorí podlahu konštrukcia TVZ drevobetón. Ide o stuženie drevnej konštrukcie sklincovaním výstuže v trámoch a následným zabetónovaním. Niektoré podlahy v dome majú elektrické podlahové vykurovanie a sú zaliate tzv. teplým betónom.

2. Modrá chalúpka v Kremnických vrchoch

Kedysi typický banícky dom, v tejto oblasti všeobecne nazývaný Hauerland, pri pohľade z diaľky pripomína rozprávkovú chalúpku, ktorej drevené vrátka nedočkavo túžite otvoriť a nazrieť dovnútra.

Poschodovú drevenicu so šindľovou strechou a s vonkajšou pavlačou miestni označovali ako K pastierskemu vŕšku. Neskôr ju premenovali na Blauhaus, keďže v minulosti bola celá natretá namodro. Dnes zostali stopy modrej skalice len na hranoloch v spodnej časti chalúpky. Rok 1740 bol pre túto romantickú chalupu veľmi podstatný. Práve do tohto obdobia sa totiž datuje jej vznik. Prvou vážnejšou rekonštrukciou prešla v roku 1832, no a posledné takmer štvrťstoročie je jej majiteľom architekt Boris so svojou rodinou. Ten mal pod palcom celú rozsiahlu novodobú rekonštrukciu, ktorú by sme však pokojne mohli prirovnať k „resuscitácii“, ktorá je vrátila život.

Ako presvetlili chalupu

Zanedbaný vzhľad, strecha, do ktorej tečie, a rozpadávajúce sa múry – tak to v nej pred rokmi vyzeralo. Skôr ako sa však majiteľ pustil do opravy, obehal skanzeny, aby získal predstavu, ako bude postupovať. Horné poschodie v minulosti slúžilo na uskladnenie sena a zabralo skutočne celý priestor až po povalu. V spacích komorách, ako sa kedysi nazývali dnešné spálne, boli pôvodne len veľmi malinké okienka, čo im v tom čase, samozrejme, postačovalo. Po dohode s pamiatkarmi majitelia jedno okno doplnili ďalším, aby aj počas dňa bolo v izbách dosť svetla. Z prvého poschodia sa po pomerne strmom schodisku, po takzvaných mlynárskych schodoch, dá vystúpiť ešte vyššie – celkom pod strechu, kde sú ďalšie spálne. Dizajn a atmosféru tejto nefalšovanej chalupy majitelia dosiahli vďaka prevahe materiálov, ako sú drevo a kov, ale aj vďaka tkaným pokrovcom, množstvu dobových predmetov a dekorácií.

3. Štíhla horská chata na Donovaloch

Typizovaná rodinná chata tatranského typu z čias socializmu len zriedkavo inšpiruje súčasníkov na rekonštrukciu. O zachovanie jej tvaru, zmodernizovanie a presvetlenie sa pričinila dvojica najpovolanejších – architektka a statik.

Donovalské „smotánkovo“ ich neťahalo. Netúžili ani po prominentnom pozemku či blízkosti reštaurácií a zjazdovky. Donovaly im prirástli k srdcu skôr, ako prišli do módy. Majiteľkini starí rodičia tu totiž vlastnili starší domček. Na túto nehnuteľnosť si obaja majitelia šetrili peniaze, ešte kým pracovali v Dánsku, a jej kúpu zrealizovali neštandardným spôsobom – na diaľku. Väčšina ľudí, ktorá takúto chatu kúpi či zdedí, si povie, že bude jednoduchšie ju zbúrať a postaviť niečo nanovo. Často ani nepomyslia na tvar chaty, na podobu ostatnej zástavby v okolí. Vidia len to svoje. Kto stavia, veľa ráz zabúda na skromnosť a rešpekt k prostrediu. „Objem neznamená funkčnosť. Tú mu treba prisúdiť, premyslieť.

Ako zlepšili izoláciu „strechosteny“

Sedlová strecha je nielen strechou, ale svojou konštrukciou určuje objem chaty. Strechostenám preto museli zlepšiť ich izolačné vlastnosti, zachovalé vrstvy ozdraviť a vymeniť už nefunkčné časti. Našťastie plechová krytina bola pôvodne vyhotovená zo zdravého hrubého plechu, aký sa už v súčasnosti nevyrába. Novým gazdom ani na um neprišlo vymieňať ju za novú. Stačilo očistiť povrch. Zachovali aj doskovanie, ktoré namorili proti plesniam a hmyzu. Použili parozábranu, kúsok po kúsku upevnili tepelnú izoláciu z minerálnej vlny s hrúbkou 20 cm. Jej jednotlivé moduly každých desať centimetrov vyviazali, len aby nemohli časom sadať v strmom spáde strešných rovín. V podhľade sa šikminy strechy prezentujú výraznou štruktúrou OSB dosiek. Aby povrch stien vyzeral rovnorodo a hladko, tak sa po vytmelení brúsili spoje a celé plochy dosiek. Do tmelu primiešali piliny.

4. Dom plný spomienok v Doľanoch

Pani Simona zdedila dom po starých rodičoch. Jej starý otec ho v mladosti postavil vlastnými rukami a ako sa jeho rodina rozrastala, pribúdal aj počet miestností. Po smrti starkých začal dom chátrať, no rodina sa ho nechcela vzdať.

Pani Simona naň mala desiatky spomienok, zaľúbila si ho a predsavzala si, že ho dá do poriadku. Dom sa začal rekonštruovať v hodine dvanástej. Jedna z nosných stien padala pod vlastnou váhou, bolo ju treba v základoch podoprieť a pripevniť ku komínu. Keďže v dome roky nikto nebýval, bolo nutné rekonštruovať úplne všetko od podláh a omietok cez strechu po kúrenie a elektrické vedenie. Vďaka tomu mohla pani Simona povoliť uzdu svojej predstavivosti a vytvoriť si príbytok podľa svojho gusta. Na každý predmet, ktorý sa v ňom nachádza, má naviazanú nejakú spomienku. Šálky, poháre, taniere a mlynčeky, ktoré v kuchyni možno vidieť, používala ešte jej babička. Porcelán je pamiatkou na dedove cesty do Viedne. Pani Simona tak vo svojom dome prepája tradíciu a vidiecku estetiku s ďalekými cestami.

Rekonštrukcia podláh a stien

Škvarové podlahy bolo potrebné odvlhčiť a nahradili ich betónom s podlahovým kúrením, na ktorý sa položila plávajúca podlaha verne imitujúca drevo. Do obývačky čoskoro pribudnú aj kachle, pretože rodina má veľmi rada oheň a zvuk pukajúceho dreva. V kuchyni a obývačke sa podarilo zachovať pôvodné trámy. Na posilnenie celkového dojmu sa takto upravili aj stropy ostatných miestností. Hlinené steny sa takisto podarilo zachrániť, no bolo nutné podrezať murivo a zaizolovať ho. Na povrch stien sa naniesla špeciálna hlinená omietka potretá kazeínovými farbami.

5. Storočná drevenica v Nízkych Tatrách

Storočná drevenica po kováčovi v podhorí Ďumbierskych Tatier mala šťastie, že ju kúpila Natali s rodinou. Nezľakli sa poškodených trámov a zachránili ju. A tá sa im odmenila takýmto nádherným víkendovým bývaním.

Vzťah k tradičnej architektúre a jej hodnotám majú v rodine. V krásnom prírodnom prostredí Horehronia chalupárčia už od roku 1977. Dom kúpili priamo od vdovy po miestnom kováčovi. Vedľa neho sa nachádzala kováčska vyhňa so všetkým, čo k práci kováča patrí – je tu otvorené ohnisko s komínom, mechy a pôvodné dochované náradie. Ani vyhňa neostala ležať ladom a tiež ju prerobili na chalupu, pričom sa snažili zachovať jej charakter. Keďže Natali má blízko k interiérovému dizajnu a má cit pre štýl, rozhodla sa nejsť ľahšou cestou ani pri zariadení vynoveného interiéru chalupy. Namiesto nákupu nového zariadenia vo vidieckom štýle radšej trpezlivo oprašovala, čistila a reštaurovala pôvodné kusy nábytku a artefakty roky ukryté na povale. Postupne tak do chalupy pribudol príborník, truhlica na obilie, kolovrátok, starý drevený rebrík, trepač ľanu, sporák aj hrnce. Ostatné kúsky tradičného dedinského nábytku po troške skupovali po celom Slovensku.

Rekonštrukcia základov

Omietnutá stará drevenica bola postavená na štyroch základových kameňoch, ktoré časom sadli a dom už nebol dostatočne izolovaný od zemnej vlhkosti. Dva až tri rady spodných trámov napadla drevokazná huba. Rekonštrukciu teda spustili od základov. Postupne povymieňali trám po tráme v spodných radoch, aby sa zbavili nebezpečných plesní, a vybetónovali základovú dosku. Trámy tesnili tradičným spôsobom – hlinou, machom a slamou. Základové kamene si ponechali na pamiatku a dnes sú súčasťou dekoračnej skalky a ohniska. Podlahu menili na dvakrát pre drevokazné huby, ktoré napadli tú pôvodnú aj novú smrekovú. Aby sa ďalej nešírili, vymenili smrekovú za palubovku z odolnejšieho borovicového dreva.

6. Chalúpka v Tureckej na konci sveta

Viac než storočnú drevenicu kúpili majitelia asi pred dvanástimi rokmi. Nebola práve v najlepšom stave, s tým však viac-menej počítali. „Snažili sme sa ju zrekonštruovať tak, aby sme jednak zachovali autentický ráz domu, nech naďalej pôsobí ako pôvodná miestna drevenica, a zároveň sme si chceli zabezpečiť istý komfort,“ hovorí majiteľ.

Toto miesto ich očarilo už pri prvej návšteve. „Kúsok odtiaľto je najkratší výstup na hrebeň Veľkej Fatry a na Krížnu. Vyjdeme pred chalupu, v zime si obujeme lyže s pásmi, v lete vibramy alebo sadneme na bicykel a vybehneme na hrebeň, odkiaľ sú nádherné výhľady. Ozajstný raj pre turistov a skialpinistov,“ zasvietia oči domácemu pánovi, ktorý je nadšený športovec. „Dedina má okolo 100 stálych obyvateľov a je tu niekoľko chalúp, viaceré veľmi pekne obnovené. A život je celkom iný ako v meste, taký normálnejší, priamočiarejší. Výborné je aj to, že ide o „slepú dedinu“. Končí sa tu cesta a nie je tu takmer žiadna premávka, takže sa deti môžu hrať na ulici a nemusíte sa o ne báť. Je to tu veľmi príjemné,“ pokračuje oduševnený chalupár vo výpočte miestnych pozitív. „Pritom sme len kúsok od Banskej Bystrice a po diaľnici sme tu z Bratislavy za pár hodín – v piatok po robote sadneme do auta a celý víkend môžeme stráviť na chalupe.“

Rekonštrukcia od podlahy až po trámy

Samotná rekonštrukcia nebola jednoduchá, no majitelia si dali na nej naozaj záležať – robili sa nové izolácie, rozoberali a rekonštruovali sa podlahy, čistili sa staré trámy, aby mohli v dome zachovať toľko z pôvodnej stavby, koľko sa len dalo. Všetko to bola otázka len niekoľkých mesiacov. Omnoho náročnejšie bolo zariadiť drevenicu v pôvodnom duchu. Kým sa im podarilo pozháňať potrebné zariadenie a rôzne doplnky, ktoré dotvárajú atmosféru tohto miesta, bola to záležitosť rokov. Využili na to všetky možné cesty – starožitníctva aj bazáre, inzeráty, kamarátov, známych i susedov. Väčšinou sa snažili nájsť vhodný starý nábytok, ktorý by sa prípadne dal zrekonštruovať, niektoré kusy vybavenia však bolo potrebné vyrobiť na mieru. Našli dokonca firmu, ktorá robí nábytok zo starého dreva. Repasujú starý poškodený nábytok, podvaly i stavebné drevo.

7. Tradičná chalupa na Myjave

Za slnečnými údoliami a kopcami na Myjave stojí takmer na samom konci malej dedinky domček. V jeho vnútri sa ukrýva nielen rozprávkový interiér, ale i jeden zaujímavý príbeh.

Mladá rodinka žila v malom dvojizbovom byte v Bratislave a premýšľala, či kúpiť väčší byt alebo chalupu. Zvíťazila chalupa. „Potrebovali sme priestor, kde by sme mohli vytvárať niečo užitočné, no zároveň pekné, a chceli sme byť viac na vzduchu,“ vysvetľuje majiteľ Ivo. Túžili, aby ich chalupa bola obkolesená prírodou a celoročne obývateľná. Ideálne neďaleko Bratislavy. Keď prvýkrát zbadali chalupu na Myjave, boli ňou doslova očarení. „Hneď ako som do domu vstúpila, vedela som, že je pre nás tá pravá. Moje srdce doslova kričalo. Moja myseľ už nedokázala vnímať nič iné, v myšlienkach som sa stále vracala sem. Po skončení prehliadky sme okamžite volali prvej realitnej maklérke, že chalúpku chceme,“ spomína Eva. Odvtedy trávi rodina každý voľný víkend na Myjave.

Renovácia nábytku

Prostredie prírody ich naštartovalo k pretváraniu zachovalého nábytku a vidiecky štýl si jednoducho zamilovali. Majiteľku zaujal spôsob renovácie nábytku farbami Chalk Paint. Ich prednosťou bolo, že sú ekologické a nevyžadujú ošmirgľovanie predchádzajúceho náteru. Začalo sa veľké pátranie po ideálnych farbách. Keďže nik na Slovensku v tom čase tieto farby neponúkal, Eva sa vydala sama do Rakúska hľadať ženu, ktorá ich predáva. Nasledovalo niekoľko mesiacov skúšania a experimentovania. S farbami sa jej pracovalo ľahko a výsledky boli vynikajúce. Rozhodla sa preto sama rozbehnúť predaj farieb Chalk Paint na Slovensku. Dnes už Eva nielen maľuje, ale i radí iným a takisto ponúka kreatívne workshopy pre jednotlivcov i skupiny.

8. Starý mlyn v Štiavnických vrchoch

Málokto o ňom vedel, kým sa dávnejšie neobjavil v televíznej relácii. Tam usadlosť s mlynom ponúkali nádejným kupcom, no tí sa zľakli množstva práce, ktorá by ich čakala. Siluetu stavby, typickú pre mlyn, si uvedomia len tí, ktorí o starých vodných mlynoch čosi tušia.

Na obytnú rozložitú časť domu nadväzuje technická, ktorá sa k mlynskému pôvodu priznáva susedstvom s potokom a kamennou stenou posadenou o úroveň nižšie. Za ňou je uzatvorený dvor, v ktorom sa pred tristo rokmi roztočilo koleso mlyna. V minulosti mlyn dokonca vyhorel a po požiari budova dlho chátrala. Predchádzajúci majiteľ ju kúpil, aby sa čiastočne zrekonštruovala a pripravila na ďalší predaj. Súčasní majitelia síce kúpili nehnuteľnosť pod strechou s osadenými štýlovými drevenými oknami a pavlačou, no predstavu o bývaní mali podstatne inú, akú im vnútro domu ponúkalo. Aby rekonštrukcia, dostavba a zobytnenie starého mlyna nabrali na obrátkach a aby sa prestavovalo podľa ich predstáv, majiteľ do nej vložil veľa energie a skoro rok svojho času.

Ako si poradili s hydroizoláciou a presvetlením

„Mlyn voľakedy vyhorel, omietky opadali samy. To, čo sa javí ako zvlhnuté murivo na vonkajšej fasáde, sú len soli, ktoré sa prirodzene vyzrážali z kamenného muriva. Obvodové murivo sa z vonkajšej strany odkopalo, položila sa drenáž, hydroizolácia, zviedli sa odkvapové rúry. Dom je celkom suchý aj v pivničných priestoroch“ prezradil majiteľ. V priestore mlyna sa vďaka otvorenej zasklenej verande rozjasnil celý interiér pôvodnej časti domu. Denné svetlo sa dostane do obývačky aj kuchyne, ktoré boli pôvodne za hrubými múrmi s malými oknami.

„V 80 cm hrubom kamennom murive sme vybúrali dva také veľké otvory, aby sa mohlo voľne prechádzať zo zasklenej verandy do vnútrodomu. Vyššie klenutie nad prechodmi do staršej časti domu sa nedalo vyskladať pre betónový veniec. Zaklenutie nie je celkom tradičné pre náš kraj. Stavali sme podľa šablóny, no nie do oblúka s najvyšším bodom zaklenutia v strede. Napätia a tlaky sa teraz roznášajú v ohyboch po stranách oblúka. Pri murovaní miernejších klenieb pomáhali štiavnický architekt a ďalší murár. Aj drevené hrady boli najprv naukladané na vencoch. Aby sme získali viac priestoru na zobytnenie podkrovia, hrady sa zavesili hlbšie do podhľadu prízemia na železných kotvách a Z nosníkoch. Nadokenné oblúky sa tiež robili nanovo s plnými tehlami,“ vysvetľuje majiteľ konštrukčné zmeny.

9. Drevenica v Starých horách nad potokom

Pred štrnástimi rokmi Inga hľadala niečo, čo ju osloví. A našla to v Starých Horách. Počítačová práca, potreba mať čistú hlavu po robote a iné podružnosti udali smer…

Chalupa, ktorá ju očarila na prvý pohľad, je uhnetená zo zmesi moderného a tradičného. No stav drevenice si vyžiadal kompletnú výmenu materiálov, až na hrady v dolnej izbe a komín. Niektoré kusy sú však aj dobre vydarenou kamuflážou, napríklad sporák s omietanými kachlicami, ktorý ľahko oklame svojím zjavom – je robený na zákazku u peciara z Veľkého Rovného. Je to vlastne kozubová vložka. „Pol roka som zháňala staré kachlice. Sú také autentické, že často počujem otázku: Ako sa ti podarilo do tej starej pece narvať kozubovú vložku?“, prezradila Inga.

Majiteľka sa musela popasovať aj s kompromismi. Z myšlienky ponechať si na prízemí dve izby napokon zišlo a jedna sa zmenila na kuchyňu, z druhej, prednej, je dnes obývačka. Ľudia z jej okolia ju pred kúpou varovali, že si na krk zavesí ešte aj pamiatkarov. Je pravda, že si s nimi Inga prvé dva roky vôbec nerozumela – všetko, čo urobila, nebolo dobré. Napríklad také schodnice na schodoch museli stolári špeciálne upravovať, aby vyzerali ako zošliapané. Časom však zvládla aj pamiatkarsky dozor. Útulná obývačka doslova víta prichádzajúcich, zaváňa írečitou slovenskou pohostinnosťou.

10. Chalúpka v Španej Doline

Tak táto krásna chalupa rozhodne veľmi rafinovane klame vzhľadom. Pôvab jej síce tak či onak nemožno uprieť, no jej vek by ste zrejme uhádli len ťažko. Napriek tomu, že vyzerá ako pestovaná starenka, ide o novostavbu.

„Presne takto som si predstavovala miesto na relax. V dedine a zároveň na samote, obklopená lesmi a zároveň kúsok do mesta,“ prezradila majiteľka, čím si ju miesto už pred rokmi okamžite získalo.

Nehnuteľnosť bola vo veľmi podobnom stave ako teraz. Páčila sa nám od podlahy po cíp strechy, takže po jej kúpe sme skutočne robili len minimálne úpravy. Vizuálna zmena sa dotkla prevažne interiéru. Majiteľka chcela skĺbiť tradície s novodobou funkčnosťou. Prednosť dala materiálom, ako je prútie, ľan, drevo a kožušina.