Jednoduché typy chodníkov

Pri zakladaní záhrady môže nastať situácia, že ju potrebujeme predbežne upraviť, aby sme ju mohli využívať bez toho, žeby sme sa zablatili, ale o jej definitívnej koncepcii ešte nemáme presnú predstavu. To je čas, keď sa môžu uplatniť dočasné a finančne nenáročné riešenia pri výbere a umiestňovaní prvkov.

Galéria

Štrkový povrch chodníčka

Na štrkový povrch môžeme v zásade použiť drvený štrk s ostrými hranami alebo riečny štrk z drobných okruhliakov (viacerých farebných odtieňov). Štrkové povrchy budú tým schodnejšie, čím jemnejšiu zrnitosť materiálu vyberieme. Ak chceme povrch zhutniť, musí obsahovať frakcie s väčšími i menšími zrnami.

Drvený štrk je z lomového materiálu s ostrými hranami, spravidla jednotnej farby. Jeho výhodou je, že sa dá vďaka hranám lepšie hutniť, čím môžeme dosiahnuť lepšie spevnenie povrchu. Najlepšie je hutniť vrstvu vibračným motorovým zariadením, a pritom ju aj vlhčiť.

Drobnozrnný riečny (okruhliakový) štrk je sám osebe lepšie pochôdzny. Ideálna je frakcia s veľkosťou zŕn od 8 do 16 mm, ale keďže sa nedá dobre zhutniť, zostáva povrch sypký a chodidlá sa doň pri chôdzi zabárajú. Ak máme dobre pripravený základ, v podobe vrstvy zhutneného štrku alebo štrkopiesku hrubej 10 až 15 cm, postačí ako pochôdzny povrch 5-centimetrová vrstva drobného štrku.

Sypký štrkový povrch je horšie pojazdný pre záhradnú techniku, treba ho udržiavať občasným prehrabaním a niekedy dosypať.

Borkový povrch chodníka

Borkový chodníček má povrch zo sypaného materiálu – borky. Je to najvrchnejšia časť kôry, rozdrvená na drobné kúsky, ktorá sa používa na mulčovanie výsadby, aby sa zabránilo rastu burín zatienením voľného povrchu pôdy a pôsobením triesloviny tanínu, nachádzajúcej sa v kôre. Borkový mulč sa dá výhodne kúpiť na pílach, kde vzniká ako odpad pri zlúpavaní stromovej kôry pred rezaním guľatiny.

Borkový povrch je tmavý a veľmi pružný. Borkový (kôrový) mulč vytvára pružnú povrchovú vrstvu (10 cm), cez ktorú zrážková voda rýchlo pretečie, takže rýchlo schne. Využíva sa na menej frekventované chodníčky, na chodníky cez záhony, ale jej pružnosť je vhodné využiť aj na cvičebné účely (doskakovanie na pružný povrch).

Pri zakladaní borkového chodníka cez záhon môžeme vynechať podkladovú vrstvu štrku a urobiť ho len z vrstvy borky zodpovedajúcej hrúbky (15 až 20 cm), pričom do materiálu pridávame aj určité množstvo piesku, aby kôra zbytočne nevlhla a zmes rýchlejšie schla.

Borkový mulč je biologický materiál, ktorý sa pôsobením vonkajších podmienok a mikroorganizmov rozkladá z drevených materiálov najpomalšie, ale jeho vrstva sa každoročne stenčuje, je mäkšia a vlhká viac kĺže. Z charakteru materiálu vyplýva, že je dobré doplniť každoročne skoro na jar povrch chodníka vrstvou nového mulču hrubou 4 až 5 cm. Vtedy zostane suchý a bez buriny, lebo v nesúdržnej vrstve medzi kúskami kôry sa semená sotva udržia.

Stupajový chodník

Stupajový chodník tvorí jedna línia za sebou kladených plochých kamenných platní alebo betónových dlaždíc, položených priamo do terénu, ktoré oddeľuje od seba trávnik. Jeho šírka je spravidla 50 cm – vychádza zo šírky použitých dlaždíc – a jeho výhodou je, že sa ním ľahko dajú vytvoriť oblúkové línie.

Bezpečnú a pohodlnú chôdzu umožní len dostatočne veľká plocha platne, ktorá musí mať priemer najmenej 35 až 40 cm, betónová dlaždica 40 × 40 (50 × 50) cm, jej hrúbka má byť 5 až 8 cm, musí mať drsný, ale rovný povrch a byť spoľahlivo usadená v teréne. Kameň pôsobí svojou farbou, štruktúrou a nepravidelnými okrajmi v prírodnom prostredí záhrady najprirodzenejšie. Jeho vlastnosti, najmä malá nasiakavosť a veľká húževnatosť, sú predpokladom dlhej životnosti. Betónové dlaždice (najmä s vymývaným povrchom) pôsobia vďaka svojmu pravidelnému tvaru triezvo a jednoducho, vnímame najmä rytmus chodníka, preto ich možno umiestniť do akéhokoľvek priestoru.–>

Ploché kamene kladieme od seba na vzdialenosť pohodlného kroku – v rovine 70 až 75 cm, pri miernom stúpaní 60 až 65 cm, pričom to je vzdialenosť stredov platní. Môžeme ju však upraviť podľa individuálnych požiadaviek, nielen čo sa týka dĺžky kroku, ale aj predpokladanej rýchlosti chôdze. Vzdialenosť kameňov musí byť ale rovnaká, aby sme mohli zachovať rovnaký rytmus krokov pri chôdzi.

Stupajové platne ukladáme nepatrne nad úroveň terénu, počítame s tým, že časom trocha sadnú. Sklon platní sa má zhodovať so sklonom terénu, a to aj pri miernom stúpaní. Platne nemajú byť ponorené (utopené) v teréne, lebo potom pomaly osychajú a tiež sa zanášajú zvyškami listov a humusom.

Pred začatím prác s kamennými platňami treba kameň roztriediť a vybrať kusy vhodnej veľkosti a primeranej, rovnomernej hrúbky. Pri betónových dlaždiciach táto práca odpadá.

Stredovú líniu chodníka vytýčime natiahnutým špagátom, pri oblúkoch si môžeme pomôcť hadicou na polievanie. Terén v miestach ukladania odkopeme do hĺbky 10 cm a utlačíme lôžko. Podklad tvorí vrstva piesku hrubá 5 cm. Prispieva k istejšiemu usadeniu platne v teréne a čiastočne izoluje od priameho styku s vlhkou pôdou, čo predlžuje životnosť kameňa. Neskôr kameň na mieste zaistí trávniková mačina. Platne ukladáme na vrstvu tak, že dôkladne vyplníme všetky nerovnosti a voľné miesta pod nimi (pri nerovnom spodku kameňa) pieskom, aby pevne sedeli celou rubovou stranou v lôžku. Pri ukladaní používame vodováhu a dlhú latu. Latou kontrolujeme usadenie platní v pozdĺžnom smere, vodováhou v priečnom. Krátku latu používame pri usadzovaní platní do nepatrného spádu. Pri usádzaní si pomáhame gumeným kladivom alebo poklopaním rúčkou. V žiadnom prípade kameň neusadzujeme dupaním či rôznym kolísaním, mohol by prasknúť.

Po uložení celej línie platne pokropíme vodou a ľahko utužíme. Ak treba, niektoré kamene znovu podsypeme a ich uloženie poopravíme. Chodník dokončíme tak, že miesta okolo platní dosypeme jemne spracovanou zeminou a osejeme trávnym semenom.

Stupajový chodník môžeme, okrem kameňa či betónových dlaždíc, vybudovať aj z tehál, pričom jedno stupajové miesto tvoria dve tehly položené na plocho.

Text: Ing. Ľubica Lešinská, PhD.
Foto: autorka a archív vydavateľstva