Odvlhčujeme staré múry

Pri odvlhčovaní konštrukcií môžeme využiť technológie založené na odparovaní vody. Niektoré z nich možno realizovať aj svojpomocne.

Vetranie
Obvodové múry

Vysušovanie muriva vetraním nie je technologicky ani finančne náročné. Dosiahneme ho vytvorením vzduchového, prevetrávaného kanálu (resp. štrbiny) okolo celého objektu, resp. jeho vlhkej časti. Takto sa zabezpečí vytvorenie stáleho aktívneho prúdenia vzduchu okolo vlhnúcich múrov. Kanál (štrbina) je zvyčajne pod úrovňou terénu. Siaha často až po základovú škáru muriva. Murovaný kanál má šírku 30-60 cm, štrbina  je vystužená plastovými doskami cca 10 cm.

Pri realizácii urobíme výkop v tesnej blízkosti muriva. Zabezpečíme ho obložením kamennými či betónovými platňami, vymurovaním, či v prípade štrbiny vložením profilovaných plastových dosiek, ktoré sa dotýkajú muriva, avšak svojím profilom vytvárajú dostatočnú vzduchovú medzeru, odolávajúcu zároveň aj vysokým tlakom zeminy.

Pohľad a rez vzduchovou dutinou nad úrovňou terénu z hutných tehál. Prieduch na prívod vzduchu má byť najmenej 500 mm nad terénom.

Kanál (štrbinu) napojíme na ovzdušie, aby v ňom mohol voľne prúdiť vzduch. Prekryjeme ho, aby doň nepršalo, nepadal odpad, nebol nebezpečný pre ľudí a aby esteticky ladil s ošetrovaným objektom. Ak hrozí zamŕzanie pod úrovňou základovej škáry objektu, murivo tepelne izolujeme nenasiakavou tepelnou izoláciou (napríklad hydrofobizovaným polystyrénom). Hoci technológia je pomerne účinná a málo nákladná, je použiteľná väčšinou len na obvodové múry a vlhkosť neodstráni celkom. Zlým použitím sa môže nadmerne ochladzovať obvodová stena a vlhnúť v dôsledku kondenzácie vlhkosti.

Obr.: Tradičné drenážne systémy sťahujú a odvádzajú vodu z objektu. Ak je jama pri obvodovej stene, pomáha vysušovať obvodové murivo. Možno ho zabezpečiť vytvorením vetracích kanálikov, kontaktného vetrania, vytvorením predmurovky.

Vytvorenie predmurovky

V interiéri aj exteriéri možno zmierniť negatívny estetický a hygienický vplyv vlhkého a soľami presýteného muriva predsadenou stenou, za ktorou vznikne vzduchová medzera (široká niekoľko centimetrov). Predmurovku je možné vytvoriť napríklad z tehál alebo tehlových tvaroviek, ale aj z hydrofobizovaného sadrokartónu, z profilovaných plastových dosiek alebo z iných materiálov. Funkčnosť takéhoto riešenia je však podmienená odizolovaním predmurovky z vnútornej strany od steny a vetraním vzniknutej vzduchovej dutiny. Odizolovanie možno zabezpečiť vodoizolačným náterom konštrukcie. Vetranie dosiahneme vstupným otvorom v dolnej a výstupným otvorom v hornej časti. Na dostatočný pohyb vzduchu ho predĺžime (je potrebných minimálne 6 metrov) nadstavcom z plastovej rúrky s ventilačnou hlavicou až nad strechu objektu. Táto technológia je účinná najmä v priestoroch nižšej kvality, resp. pri slabšom vlhnutí a jej nevýhodou pri použití v interiéri je zmenšenie priestoru miestnosti. Pri jej použití vzniká nebezpečenstvo rozvoja biologických infekcií (napríklad plesní) vo vlhkej medzere.

Schémy účinnosti sanačných metód. Zostávajúca vlhkosť v murive pri vetraní vzduchovou dutinou a sanačnými omietkami je vyznačená šrafovaním.

Sanačné systémy

Namiesto predsadenej steny možno využiť modernú doplnkovú metódu sanácie zavlhnutých murív – omietnutie sanačnou omietkou, ktorá je nenasiakavá a vysoko paropriepustná. Sanačné systémy (omietky – niekedy nazývané aj napenené omietky) nie sú určené na sanácie vlhkého muriva, ale na jeho omietanie. Majú zabrániť vlhkým škvrnám a výkvetom solí a s tým súvisiacim poškodeniam omietok budov, ktoré nemajú dostatočnú izoláciu proti vlhnutiu. Umožňujú vysychanie vlhkého muriva odparovaním vody z prevlhnutých konštrukcií pri súčasnom zachovaní požadovaného estetického vzhľadu povrchovej úpravy.

V sanačných omietkach je veľmi malé napätie, preto je znížená ich náchylnosť na tvorenie trhlín. Sanačné omietky sú účinné len pri namáhaní kapilárnou alebo hygroskopickou vlhkosťou. V prípade vysokého priesaku vody cez konštrukcie (napr. z poškodenej inštalácie) je ich účinnosť minimálna. Túto technológiu v niektorých prípadoch možno použiť aj samostatne, avšak väčšinou predstavuje vhodný doplnok k inej technológii sanácie zavlhnutého muriva. V kombinácii napríklad s účinným vetraním, drenážou, izoláciou bokov podzemných častí stien, sú však schopné výrazne prispieť k sanácii aj veľmi komplikovaných situácií vlhnutia stavebných objektov. Sanačné omietky majú obmedzenú životnosť 15 – 25 rokov, po uplynutí ktorých treba sanáciu zopakovať. Hrúbka sanačnej omietky je minimálne 2 cm.

Sanačné omietky sa dodávajú ako sypké zmesi. Najlepšie vlastnosti dosahujú produkty na báze cementu. Hydrofobizačné prísady v omietkovej zmesi spôsobujú, že omietky sú vodoodpudivé. Napeňovacie prísady po zmiešaní s vodou vytvoria veľké množstvo rovnomerne rozptýlených vzdušných pórov, ktoré v malte zostanú aj po jej stvrdnutí. Ich priemer je menší ako priemer molekúl vody, čím sa zabraňuje vlhnutiu konštrukcií, a zároveň je väčší ako priemer molekúl vzduchu, čím sa umožňuje vetranie konštrukcií. Pri používaní sanačných omietok treba dodržiavať prísnu technologickú disciplínu a zmes pripraviť, resp. aplikovať presne podľa pokynov výrobcu.

Postup pri aplikácii sanačnej omietky. Starú omietku a nánosy odstránime.
Doplníme škárovaciu maltu. Nahodíme nástrek – v prípade dobrej priedušnosti celoplošne.
Nástrek po vyzretí zvlhčíme a nahodíme jadrovú vrstvu.
Na zlepšenie prídržnosti ďalších vrstiev povrch prejdeme hrebeňom vo vodorovnom smere. Nasledujúcu vrstvu nanášame po predpísanej technologickej prestávke.
Poslednú vrstvu zahladíme. Na povrch môžeme naniesť štukovú omietku a priedušnú farbu, ale nie je to nevyhntné.

Príprava podkladu

Stabilizácia

Miešanie

Napeňovacie prísady

Nanášanie – nástrek
Pracovať možno pri teplote vyššej ako 5 °C. Nástrek nanášame podľa pokynov výrobcu zmesi buď sieťovo alebo celoplošne. Na pokrytie viac ako 50 % plochy musí mať nástrek predpísanú nasiakavosť. Vytvorí tzv. omietkové mosty. Hrúbka nástreku by nemala prekročiť 0,5 cm. Na čiastočne vyschnutý nástrek za 1 až 7 dní nanášame omietku. V sanačnom systéme sa nesmie nachádzať sadra (napr. z prichytených elektroinštalácií), ktorá zvyšuje obsah soli v murive.

Druhou vrstvou je jadrová makropórovitá (jadrová) omietka, ktorá tvorí vrstvu zachytávajúcu soli. Jej povrch ihneď po nanesení horizontálne zdrsníme. Sanačné omietky tuhnú pomalšie ako bežné omietky. Pred nanesením ďalšej vrstvy musí omietka zrieť asi jeden deň na 1 mm hrúbky, čo je dôležité najmä pri hrubších vrstvách (nad 2 cm). Zmesi by sme nemali nanášať na fasády osvietené priamym slnečným žiarením ani pri silnom vetre.

Počas zrenia musíme zabezpečiť rovnomernú a pravidelnú cirkuláciu vzduchu. Omietku by mal nanášať skúsený omietač, lebo malta, ktorá spadne na zem, sa považuje za znehodnotenú.

Vrstva vnútorne hydrofobizovanej sanačnej omietky musí mať hrúbku minimálne 1 cm. Nasledujúce tri až štyri dni po aplikácii omietku udržiavame vlhkú, kropíme miesta vystavené prúdeniu vzduchu a priamemu slnku. Počas tvrdnutia omietky by nemalo byť zapnuté vykurovanie, aby omietka nepopraskala. Vo vlhkých a zle vetraných miestnostiach je však potrebné zabezpečiť vyschnutie a hydrofobizáciu pórov (napr. vykurovaním miestnosti), aby soli neznečistili povrch novej omietky.

Povrch sanačných omietok možno vyhladiť. Krycie vrstvy fasád nesmú v žiadnom prípade negatívne ovplyvňovať priepustnosť vodných pár a ani ich kapilárna nasiakavosť nesmie výrazne prekračovať nasiakavosť sanačného systému. Vhodné sú minerálne farby – silikátové, vápenné a silikónové. Čisté minerálne farby sú vhodné len do interiérov, pretože sú značne nasiakavé. Nevhodné sú disperzné nátery s organickými spojivami, ktoré sú parotesné.

Tesne nad povrchom terénu sanačnú omietku buď utesníme soklovou, alebo minerálnou izolačnou omietkou do výšky asi 30 cm, alebo ju od terénu oddelíme podrezaním – vytvorením škáry hrubej asi 1,5 cm.

Autor: Ing. Oto Makýš, PhD.
Foto: Baumit, Gutta, Icopal, MAPEI a archív redakcie