Omietky v interiéri

Po ukončení hrubej stavby stojíme pred rozhodnutím, čím náš príbytok „zaodejeme“ zvonka i zvnútra. Kým vonkajšie omietky musia byť dostatočne odolné, pretože sú priamo vystavené klimatickým vplyvom a tvoria akoby nárazník proti pôsobeniu vonkajšieho prostredia, odolnosť omietkových zmesí určených na vnútorné konštrukcie môže byť nižšia. Aj vnútorné omietky musia však spĺňať určité kvalitatívne požiadavky a popri fyzikálnych vlastnostiach sa do popredia dostáva najmä estetické hľadisko.

Galéria

Vnútorné omietky patria k základným druhom povrchových úprav stien interiérov. Tvorí ich jedna alebo viaceré vrstvy maltoviny, ktoré nanášame na povrch múrov, stropov či deliacich priečok. Omietky môžeme aplikovať na rôzne druhy tehlového, kamenného i zmiešaného muriva, na betón, pórobetón, sendvičové panely, drevotrieskové tvarovky a iné stavebné materiály, a to v závislosti od funkcie a estetického charakteru vnútorného priestoru. Omietka chráni konštrukčné prvky pred mechanickým poškodením, skvalitňuje vlastnosti konštrukčných prvkov, a samozrejme, prispieva k zvyšovaniu trvanlivosti muriva a ďalších zabudovaných stavebných materiálov. Medzi ďalšie vlastnosti omietok patria tepelnoizolačné akumulačné a zvukovoizolačné schopnosti, prievzdušnosť, ale aj tepelná rozťažnosť. Nemožno zabudnúť ani na protipožiarnu, antistatickú či protifungicídnu funkciu, čím zabraňujú vzniku rozličných plesní a húb.

Rozdelenie omietok

Omietky môžeme rozdeliť do rôznych podskupín podľa:

• počtu vrstiev (jednovrstvové, dvojvrstvové, viacvrstvové a nástreky),
• použitých materiálov (vápenné, vápennocementové, cementové, vápennosadrové, sadrové, špeciálne, z plastov a pod.),
• povrchovej úpravy (hrubé, hladké, zrnité, jemné, hladené, štruktúrované, plastické, leštené, ozdobné, škriabané, brúsené a pod.),
• spôsobu nanášania (nahadzované, striekané, náterové alebo iným spôsobom nanášané),
• spôsobu omietania (ručné, strojové a iné).

„Anatómia“ omietky

Výsledná kvalita omietky závisí od kvality jednotlivých vrstiev, z ktorých sa omietka skladá. Podkladovú vrstvu tvorí postrek – postreková malta, ktorá má byť dostatočne riedka, aby vnikla do všetkých škár a vyrovnala nerovnosti podkladu. Na zatuhnutý postrek nahadzujeme jadro omietky, v jednom kroku maximálne v hrúbke 20 mm. Jadrová omietka môže vyplniť nerovnosť podkladu do hĺbky maximálne 50 mm, takže ak potrebujeme výslednú hrúbku širšiu ako 20 mm, nanášame jadrovú omietku vo viacerých vrstvách. Pri nanášaní postupujeme zdola nahor. Povrch poslednej vrstvy jadra musí byť v celom rozsahu rovinný. Pri vápennej malte môžeme ďalšiu vrstvu jadra nanášať až vtedy, keď predchádzajúca vrstva zbelie. Nanesenú jadrovú vrstvu musíme zhutniť a zarovnať ešte pred začiatkom jej tuhnutia. Na jadrovú omietku nanášame poslednú – štukovú vrstvu. Tá musí byť po celej ploche rovnako hrubá, pretože každá nerovnosť by na nej bola viditeľná.

Zloženie omietkovej malty

Na výrobu omietok môžeme použiť rozličné druhy mált. Pozostávajú zo spojiva, plniva, prísad a vody, pričom medzi najpoužívanejšie spojivá patrí vápno (na vnútorné omietky sa zväčša používa vzdušné, čisté a obyčajné vápno), sadra a cement. Najčastejší výskyt zaznamenávajú malty z hydraulického vápna alebo vápenno-cementové malty. Medzi plnivá patria piesky rôznej zrnitosti, kamenné drviny, jemné kamenné múčky. V maltách na ručné miešanie nájdeme piesok kopaný, riečny alebo drvený. Plnivo v šľachtených omietkach tvorí drvený kameň alebo piesky vyrobené z čistých pieskovcov. Medzi prísady patria rozličné farbivá a prostriedky zabezpečujúce malte špecifické vlastnosti, napríklad vodotesnosť, mrazuvzdornosť a pod. Voda, ktorú chceme do omietky použiť, musí byť mäkká, bez škodlivín, bahna, solí a iných nečistôt.

Najčastejšie používané druhy omietok

K najčastejšie používaným druhom interiérových omietok patrí vápenná štuková, vápenno-cementová štuková, sadrová, silikátová, umeloživičná omietka a iné špeciálne druhy.

Hrubá vápenná omietka

Ide o jednovrstvovú omietku, ktorú nahadzujeme v hrúbke 10 až 12 mm. Používala sa najmä v minulosti na omietanie významovo podradnejších plôch a priestorov (komíny, pôjdy, pivnice). Môže byť nezatretá a zatretá. Povrch zatretej omietky upravujeme drevenou stierkou.

Rozličné spôsoby povrchovej úpravy omietky dodajú tomu istému interiéru rozdielny ráz. Záleží len na našom vkuse, pre akú možnosť sa rozhodneme.

Hladká vápenná omietka

Nahadzujeme ju ako jednovrstvovú v hrúbke do 15 mm alebo ako dvojvrstvovú v celkovej hrúbke až 20 mm. Do malty pridávame dostatočne jemný piesok, aby sme mohli povrch omietnutej plochy vyhladiť dreveným hladidlom.

Štuková omietka

Hladká štuková (jemnozrnná) vápenná omietka je vhodným podkladom pod maľovku alebo tapety, čo ju predurčuje byť jednou z najčastejšie používaných omietok v interiéri. Nanášame ju vo dvoch vrstvách. Spodná vrstva – jadro – má hrúbku 15 mm a tvorí ju hrubá vápenno-cementová malta (ak chceme dosiahnuť väčšiu pevnosť, zhotovíme jadro z cementovej malty). Lícnu štukovú vrstvu pripravíme z jemnej vápennej malty a naťahujeme ju v hrúbke 3 až 5 mm drevenými alebo kovovými hladidlami na vyrovnané jadro. Na výrobu štukovej omietky musíme použiť veľmi jemný preosiaty piesok. Lícnu vrstvu vyhladíme dreveným alebo plsteným hladidlom za stáleho kropenia stierkou. Do štukovej omietky môžeme pridať aj sadru, čím vznikne veľmi jemná omietka.

Sadrová omietka

Má veľmi jemnú štruktúru povrchu, preto ju môžeme použiť aj na omietanie spoločenských a reprezentatívnych priestorov. Pôsobí príjemne a, navyše, je aktívnym materiálom, ktorý umožňuje stenám dýchať (to neplatí, ak je nanesená na čisto cementový podklad), čím reguluje klímu v miestnosti. Fajčiari si však musia dať pozor – sadrová omietka absorbuje cigaretový dym, čím natrvalo zosivie a zapácha po dyme. Preto sa neodporúča jej použitie v priestoroch, kde rátame s výskytom fajčiarov. Zložkami omietky sú vápno a sadra ako spojivo. V závislosti od typu (tvoreného ďalšími prímesami) môžeme sadrovú omietku použiť na celoplošné stierkovanie stropov a stien, na omietanie betónových panelov a murovaných stien, ako podklad pre maliarske a tapetárske práce, na sanáciu trhlín, dier a škár. Pri rekonštrukciách musíme pred aplikáciou sadrovej omietky odstrániť starú maľbu až na základ omietky. Stenu impregnujeme penetračným náterom. Jadro omietky by malo mať hrúbku 15 mm. Naň aplikujeme povrchovú vrstvu hrubú 5 mm, vytvorenú z vody, vápna a sadry so zrnitosťou 0,2 mm. Povrchovú vrstvu vyhladíme a vytvoríme tak rovnú plochu, ktorú môžeme definitívne upraviť farebnou maľbou.

Vápenno-cementové omietky

V miestnostiach s prechodne vlhkým ovzduším (kúpeľne, kuchyne) môžeme použiť napríklad hladké dvojvrstvové vápenno-cementové omietky. Prvú vrstvu s hrúbkou 15 až 20 mm tvorí vápenno­cementová malta, pri požiadavke vyššej súdržnosti omietky s podkladovým murivom použijeme cementovú maltu. Druhá vrstva je z jemnej vápennej malty – štuku. Nanášame ju v minimálnej hrúbke 2 až 4 mm. Štruktúra jej povrchu závisí od zrnitosti omietkového plniva.

Zatretá vápenno-cementová a cementová omietka

Použiť ju môžeme opäť v miestnostiach so zvýšenou vlhkosťou, ale aj tam, kde je omietka vystavená väčšiemu opotrebeniu. Ide o jednovrstvovú omietku v hrúbke 10 až 12 mm z vápenno-cementovej alebo cementovej malty. Povrch zatierame dreveným hladidlom.

Hladká cementová omietka

Nanášame ju postupne ako zatretú omietku, ale jej povrch uhladíme tak, aby neboli viditeľné spoje a rôznosť farebných odtieňov.

Pálená cementová omietka

Je dvojvrstvová a čiastočne vodotesná, preto ju môžeme použiť v práčovniach, garážach a pod. Jadro z cementovej malty má zvyčajne hrúbku 12 mm. Lícnu vrstvu pripravíme z veľmi jemnej cementovej malty, ktorú vyhladzujeme oceľovým hladidlom a vypaľujeme hladením za stáleho zasypávania povrchu omietky cementom a zvlhčovania vodou.

Stierková omietka

Použijeme ju na povrchovú úpravu monolitických a prefabrikovaných konštrukcií. Nanášame ju v hrúbke 1 až 2 mm roztieraním oceľovými stierkami alebo strojovým striekacím zariadením.

Stierková omietka z plastov

Ide o veľmi pružnú omietku, ktorá prechádza minimálnymi objemovými zmenami. Nanášame ju striekaním a roztierame oceľovými stierkami.

Tepelnoizolačné – perlitové omietky

Vnútorné tepelnoizolačné omietky sú príjemné na dotyk a slúžia na zvýšenie nedostatočného tepelného odporu muriva. Použijeme ich napríklad na omietanie nevykurovaných schodísk a pod.

Štruktúrovaná omietka

Vďaka plastickej povrchovej kresbe ju môžeme použiť na zdôraznenie určitého stavebného prvku, ako je napríklad kozub alebo exponovaná stena. Nie je vhodná na všetky steny v miestnosti, pretože na jej plastickom povrchu sa vo zvýšenej miere usádza prach. Farebnosť štruktúrovanej omietky dosiahneme náterom alebo priamo použitím farebných omietkových zmesí.

Omietky imitujúce kameň

Tieto omietky sa bežne nepoužívajú. Patria sem napríklad stucco lustro, umelý mramor, umelý kameň.

Sanačné omietky

Špeciálnou kategóriou sú omietky na ošetrovanie vlhkého muriva. Sú súčasťou stavebnotechnických opatrení, ktoré často zásadným spôsobom zasahujú do existujúcich konštrukcií objektu. Pri použití sanačných omietok v interiéri musíme zabezpečiť dostatočné vetranie rekonštruovaných priestorov. Konečnú povrchovú úpravu by nemali tvoriť uzatvárajúce nátery, tapety ani obklad. Podklad pod omietku musí byť pevný, dostatočne únosný a nezmrznutý. Pred nanášaním omietky odstránime prípadnú poškodenú drobivú vrstvu podkladu na ploche vždy o približne 0,8 až 1,0 m väčšej, než bolo zistené poškodenie.

Hlinená omietka – prírodná alternatíva

Priaznivci alternatívneho bývania čoraz častejšie siahajú k omietkovému materiálu, ktorý poznali už naši predkovia. Tradičná hlinená omietka má viacero zaujímavých vlastností. Napríklad nie je agresívna k pokožke, pretože netvrdne chemickou reakciou, ale schnutím. Je difúzne otvorená, čo znamená, že má schopnosť prijímať a viesť vodu aj vzdušnú vlhkosť. Je trvácna, prirodzene pekná, dá sa tvarovať, dokonca modelovať a znáša sa takmer so všetkými stavebnými materiálmi. Hlinenú omietku si môžeme pripraviť aj svojpomocne (optimálny pomer častíc v omietke by mal byť 20 % ílu a 80 % piesku rôznej zrnitosti) alebo, ak si netrúfame, môžeme si zakúpiť hotovú omietkovú hlinenú zmes v suchej forme vo vreciach. Tú už len zmiešame s vodou a aplikujeme rovnako ako iné typy omietok. Jednovrstvová – jadrová hlinená omietka môže mať hrúbku od 20 do 80 mm, dvojvrstvová má okrem prvej vrstvy aj vrstvu jemnej omietky v hrúbke 10 až 20 mm a o trojvrstvovej hovoríme vtedy, ak na jemnú omietku nanášame ešte tenkú, dvojmilimetrovú vrstvu hlinenej stierky. Vo všeobecnosti platí zásada, že spodné vrstvy sú ílovitejšie a vrchné obsahujú viac piesku. Hlinou môžeme omietnuť takmer všetky stavebné materiály, najmä prírodné. Pre lepší kontakt s podkladom môžeme zdrsniť ich povrch, naniesť na ne náter z riedkej hliny, prípadne prichytiť jutovinu alebo rohože z tŕstia.

Tvarovanie a farebnosť hlinených omietok

Keďže hlinená omietka ostáva po aplikácii dlho vlhká a tvárna, umožňuje otláčanie a vyrývanie rôznych štruktúr, upravenie povrchu špongiou, kefou či zdrsnenie rydlom. Hlinu môžeme pri správnom namiešaní s vlákninou nanášať až v hrúbke 10 cm, čo nám umožňuje vytvárať dokonca plastiky a reliéfy. Sgrafito je technika, pri ktorej nanesieme na seba dve rôznofarebné vrstvy hlinenej omietky. Vrchnú omietku potom špeciálnymi nástrojmi zoškrabúvame tak, aby sme na príslušných miestach odhalili spodnú vrstvu, čím vytvárame dvojfarebný motív alebo vzor. Hladkú povrchovú úpravu hlinenej omietky získame použitím jemnej stierky. Tú si môžeme sami vyrobiť preosiatím piesku na veľmi jemnú frakciu alebo si zadovážime čistý ílovitý prášok z hlín rôznej farby, bežne dostupný na trhu. Po pridaní jemného piesku a vody získame stierku pripravenú na aplikáciu. Niektoré firmy ponúkajú už hotové prírodné hlinené farebné stierky. Hlina môže mať rôzne odtiene (od bielej, hnedej, žltej, sivej až po červenú) podľa náleziska, kde bola vyťažená. Farebné hliny z rôznych ložísk sveta dostaneme kúpiť aj v práškovej forme. Svetlosť farby môžeme ovplyvniť farbou piesku. Ďalšie farby získame primiešaním prírodných farbív a na vytvorenie sýtych primárnych farieb môžeme použiť napríklad oxidanty. Farebnosť závisí aj od štruktúry povrchu – hladký povrch je svetlejší ako zdrsnený. Ak chceme hlinenú omietku dodatočne namaľovať, môžeme použiť prírodné kazeínové farby rozličných odtieňov, prípadne vápennú farbu.

	Hlinená omietka nám umožňuje vytvoriť zaujímavé povrchové tvary a štruktúry.

V súčasnosti máme k dispozícii veľa možností, ako a čím omietnuť vnútorné priestory našej domácnosti. Stačí si len vybrať zo širokej ponuky najrôznejších materiálov i spracovateľských technológií. Musíme však mať na pamäti, že nie všetky sa hodia do konkrétnych priestorov v konkrétnej situácii. Mimoriadnu pozornosť by sme mali venovať najmä úprave povrchov starších objektov. Ak nie sme si istí, akú omietku použiť, potrebné informácie získame napríklad priamo v predajniach stavebnín. Predstavu si môžeme dotvoriť preštudovaním názorov na príslušných internetových fórach, kde sa o skúsenosti navzájom delia domáci majstri. Vyhneme sa tak starostiam s nesprávne zvoleným omietkovým materiálom a odmenou nám bude radosť z útulných, funkčných a estetických interiérov.

Text: Milan Bohunický
Foto: JUB, Z. Kierulfová, Mneble, Stomix, Ytong
Zdroj: časopis Urob si sám