Dom s vôňou mora

Sú také sny – o domčeku na brehu mora, o chodníku, ktorým ráno po zobudení zbehnete rovno na pláž, o teplej peci a okrúhlom stole, za ktorým sa schádza rozvetvená rodina, o terase s výhľadom na vinohrad a východ či západ slnka na horizonte, v ktorom prechádza tyrkysová modrozelenosť mora do jasne modrej oblohy. A sú takí ľudia, ktorí si takýto sen splnili a reálne tak žijú.

Galéria

Opatijská riviéra – od mora vanie slaný morský vzduch, od pohoria Učka zas studenší horský. Pamiatky na starých Rimanov sa striedajú so stredovekými kláštormi a kostolíkmi na miestach, kde už  v polovici devätnásteho storočia „vymysleli“ turistický ruch. Na brehu Jadranu vyrástli vtedy prvé vily a hotely pre celebrity starej monarchie. Dnes je Opatija a jej okolie vyhľadávaným cieľom dovolenkárov, ktorí sa môžu tešiť na pobyt v prímorskom mestečku so stavbami z kameňa, historickými budovami, starými zvonicami a kamennými kostolmi, ale aj rustikálnymi domčekmi niekdajších roľníkov a rybárov.

Dvadsať kilometrov od Opatije a desať kilometrov od Moštenickej Dragy sa nachádza Brseč, malé mestečko so stredovekou atmosférou v úzkych, romantických uličkách preslávených starými kamennými domami. Pôda tu oddávna „rodila“  –  a dodnes rodí kamene. Ten, kto chcel, aby jeho políčko prinášalo úrodu aj iného druhu, musel každý rok vyzbierať z pôdy, ktorú obrábal, nové a nové kusy kameňov. Tie po stáročia slúžili ako stavebný materiál: najlacnejší a najdostupnejší. Z núdze sa postupne stala cnosť. Šikovní majstri sa z generácie na generáciu učili ako ich presne tvarovať tak, aby do seba zapadali. Stavali z nich nielen rovné steny, ale kedysi aj strechy. Pôvodnú maltu voľakedy miešali z vápna a piesku. Súčasní majstri rekonštrukcií sa už spoliehajú na cementovú maltu. Je to jeden z mála ústupkov, ktoré sú ochotní urobiť pamiatkari. Na Istriji sú opäť v móde tradičné rustikálne domčeky a pamiatkari naliehajú, aby sa udržiavali v pôvodnom štýle.

Rekonštrukcia domu bola vysokou školou
Každý dom tu má svoju históriu. Aj ten, na terase ktorého práve sedíme. Manželka uznávaného chorvátskeho sochára nás ponúka tunajším vychýreným likérom. Terasa obklopená sochárskymi artefaktmi poskytuje fascinujúci výhľad na Kvarnerský záliv, z ktorého sa vynárajú ostrovy Krk, Cres, Unija a Susak.

Dom, v ktorom Ljubo de Karina s rodinou žije už desaťročia, prepája sochárske umenie a architektúru tak nenápadne a dokonale, až sa často pristihnete pri tom, že nerozoznávate, či ste v obytných priestoroch alebo vo výstavnej galérii.

Záhrada s vôňou levandule, so strapcami hrozna, s autoportrétom vtedy ešte len začínajúceho umelca, s kameňom prírodným i kameňom človekom upraveným.

Aj jeho dom je celý z tunajšieho kameňa. „Kameň v sebe zadržiava všetko, čo sa do dnešných dní vyskytlo na zemeguli. Všetko, čo tu bolo pred nami, je v ňom zapísané. Niekedy ani netreba tesať sochu, stačí otvoriť kameň a on už symbolizuje otvorenú knihu poznania,“ filozofuje domáci pán. Do Brseču prišiel v roku 1974, aby tu našiel vhodný dom. Tento bol opustený. Kúpil ho a začal s rekonštrukciou. Chcel vybudovať domov pre svoju rodinu a pre seba ateliér. Rekonštrukcia zabezpečila Karinovcom strechu nad hlavou, miesto pre sochársku tvorivú prácu a neskôr aj pre galériu. „Vedľajším efektom“ sa stali skúsenosti, ktoré získal s opracovaním kameňa pri oprave domu, a  kusy kameňa, ktoré mu jednoducho zvýšili. Poznanie vlastností kameňa sa premietlo do cyklu sochárskych prác Kameň na kameni a Okná, dvere. „Inšpiráciu aj materiál som čerpal z rekonštrukcie domu. Môžem pokojne povedať, že rekonštrukcia tohto domu bola pre mňa ďalšou vysokou školou.“

Po starých kamenných schodoch, sprevádzaný kamenným múrikom, zostupuje hosť prudkým svahom k vnútornému dvoru starého kamenného domu. Umelec, ktorý vdýchol pôvodnému sedliackemu domu vlastnú dušu, zmenil chátrajúcu usadlosť na príjemné moderné bývanie.

Byt, ateliér, galéria
Aj keď Ljubo de Karina pri rekonštrukcii domu ctil staré techniky a dávny remeselnícky fortieľ, dokázal ho skĺbiť s vlastnou predstavou o tom, ako tu chce žiť. Zo starej hospodárskej budovy je dnes výstavný priestor pre sochárske diela domáceho pána. Prebytočné okná sochár zamuroval, ponechal však ich tvar a zasadil do nich vlastné kamenné reliéfy, ktoré domu dodávajú originálny vzhľad. „Všetko som si navrhoval a vlastne aj urobil sám, týmito rukami. Architektom som bol tiež ja, viedli ma pri tom spomienky na generácie, ktoré tu žili pred nami, na zanikajúci svet ľudových tradícií a remesla.“ Galériou je každý kúsok obytného priestoru; kamenárske a sochárske diela nájdete v otvore starej pece niekdajšej kuchyne, vedľa postelí a televízora, na kozube, na schodisku, na oboch terasách i voľne postavené v záhrade.

Poschodová drevená konštrukcia v izbe pre vnúčatá, ktoré tu trávia prázdniny, vyriešila priestorové nároky dvoch detí. Dole majú postele, hore odkladacie poschodie pre ich „poklady“. Steny zdobia obrazy starého otca. Miestnosť je dostatočne osvetlená, deti tu majú k dispozícii aj sochársku hlinu a malý sochársky stojan, aby si mohli skúšať, aké ťažké je „remeslo“ sochára.
Kamenné skvosty popri stenách, tepaný kov na stenách, kožušiny na  –  akože ináč  –  kamennej dlažbe. Oko zvyknuté na vyberané umelecké kúsky si zrazu všimne, že je tu aj kozub, dokonca aj televízor: áno, sme v obývačke.

Kamenný dom kúpil v sedemdesiatych rokoch minulého storočia, ako s úsmevom spomína, za cenu jedného Volkswagenu. Dnes má citlivo prerobené bývanie v tejto lokalite hodnotu tristotisíc eur. Jeho cena je však pre Karinovcov omnoho vyššia, takmer nevyčísliteľná. Dom so všetkými modernými vymoženosťami, obklopený prírodou, morom, čerstvým vzduchom je na dôvažok naplnený duchom toho najkrajšieho z dedičstva minulých čias. Jar ponúka obyvateľom kamennej usadlosti pohľad na otvárajúce sa listy olivovníkov, leto upokojujúcu vôňu levandule a červeň muškátov na múriku, neskôr poteší pohľad na strapce hrozna, ktoré sa nadúvajú prísľubom budúcej sladkej šťavy a nového vína, jeseň prináša zber plodov a zima – to je ponor do seba. Takto žili kedysi ľudia na Jadrane, takéto je Stredomorie dnes už len výnimočne, na niektorých zachovalých miestach.

Múdra reč symbolov
„Tieto formy a symboly, ktoré tu všade vidíte, existujú už tisícročia. Vo všetkých kultúrach nachádzame kamene, ich rôzne tvary, aj rôzne otvory v nich, okná, dvere. Nie je dôležité, z ktorého obdobia pochádza inšpirácia, dôležité je, že tieto tvary na nás stále pôsobia, stále nás oslovujú. Abstraktné umenie považujem za magické,“ hovorí sochár o reči geometrických foriem, plasticity, o hlbokej symbolike. Jeho dom je plný tvarov a tie hovoria viac, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Kuchyňa je murovaná do kruhu. Špecialita tohto regiónu. „Prečo kruh? Tí, čo tu boli pred nami, videli, že veci sa dejú akoby v kruhu, že všetko má svoj začiatok i koniec. Kruh je základom tunajšej architektúry, symbolizuje hlboké poznanie o tom, že všetko vo svete, ktorý nás obklopuje, sa krúti dookola. Neznamená to však, že by sme museli prešľapovať v jednom kruhu, aj špirála je skútená a pripomína nám, že náš vývoj môže ísť do výšky a do šírky. Stĺpy, ktoré všade vidíte, sú zas symbolom formy, ktorá je stabilná a trvalá. Aj taká obyčajná šípka naznačuje smer, je to ikonka známa z každej kultúry…“

Text a foto: Danica Janiaková
Zdroj: časopis Môj dom