Rebel, ktorý vie poslúchať

rebel ktory vie posluchat

Hokejovú legendu s číslom 9, útočníka s prezývkou Žiletka, ktorý dokázal ostro a hladko preniknúť súperovou obranou, zrejme netreba fanúšikom predstavovať. Mladšia nehokejová generácia ho možno pozná najmä z televíznej obrazovky. Hoci pre Jozefa Golonku znamenal hokej veľmi veľa, práve zdravotný stav, ako následok pôsobenia v tomto športe, ho posadil už iba medzi divákov. Bojovník sa však nikdy nevzdáva a vždy si nájde svoje miesto na uplatnenie. Ako nám však prezradil, doma je kapitánom jeho manželka a on ju veľmi rád poslúcha. Nakupovanie a umývanie riadu je dokonca jeho hobby.
 

Preslávili ste sa najmä aktívnym hokejom. Akú úlohu zohráva vo vašom živote tento šport dnes? 

Po určitých nechutných scénach, keď som bol trénerom národného družstva, som na hokej zanevrel. Takmer dva roky som nešiel ani na zápas. Na Slovensku sa zmenili pomery a pre mňa za takýchto okolností nebolo prijateľné v tomto športe pôsobiť. Iba som si sem-tam zahral v amatérskom hokeji za starých pánov v Slovane Bratislava, kým mi to zdravie dovolilo. Teraz už nemôžem vôbec hrať, pretože mám operované obidve plecia. Na zápasy chodím len ako divák. Samozrejme, tento šport ma stále zaujíma, pretože to nebolo pre mňa zamestnanie, ale záľuba. Dnes veľa športovcov robí hokej ako zamestnanie. Kedysi to však vôbec nebolo honorované tak ako teraz. Mali sme k hokeju iný vzťah. Hráči sú dnes kvalitní, to je v poriadku, a finančne si všetko môžu zabezpečiť tak, že sa nebudú musieť doprosovať dôchodku ako niektorí moji kolegovia. 
 
Boli ste v tom čase svojským rebelom, a preto ste sa dostali do nemilosti mocných…
Nielen vtedy, ale aj teraz. Rebelom som stále. Mám určitú predstavu o športe, o kultúrnom živote, ako by sa v našej krajine dali mnohé veci vylepšiť aj po ekonomickej stránke, ako by sa tu dalo existovať. Venujem sa takmer všetkým oblastiam spoločenského života…
 
Vráťme sa však k hokeju. Aj keď teraz máte problém s jeho organizátormi, nie je potreba odovzdať svoje skúsenosti mladšej generácii v pozícii trénera predsa len silnejšia?
Toto je krásna veta, ktorú sme sa naučili ešte v socializme: Odovzdávať vedomosti mladým. Pýtam sa však, kto z tých mladých má vôbec záujem, aby sa niečo od starších naučil? A čo sa týka samotného trénerstva, nemožno pracovať ako dobrovoľník za pár korún a stáť denno-denne na ľade. Všade v zahraničí je tréner vysoko honorovaný. Aj u nás sa situácia zmenila, ale stále to nie je európsky priemer. 
 
Pôsobili ste aj v zahraničí, dokonca veľmi úspešne najmä v Nemecku. Tam to zrejme bolo lepšie…
Áno, dá sa povedať. V zahraničí som ako tréner dosiahol veľké úspechy. V Spolkovej republike Nemecko to boli dva tituly majstra krajiny s dvoma rozdielnymi mužstvami, dvakrát sa mi podarilo postúpiť s týmami z druhej do prvej ligy a dvakrát som zachránil mužstvá pred zostupom. Myslím si, že to hovorí samo za seba, že robote rozumiem. Na poste zahraničného trénera som v jednom klube vydržal tri roky – a to je v Nemecku takmer zázrak. Niektoré kluby vymenili štyroch trénerov za sezónu… 
 
Na Slovensku dnes priestor na trénovanie nemáte…
Ani ho netúžim mať, pretože nemám čas na intrigy, na osočovanie cez médiá. Smutné však je, že všetko je napojené aj na politiku. Myslím si, že šport má byť apolitický, majú v ňom vynikať hráči a tréneri. Tak ako režiséri a herci na javisku. Naozaj nemám chuť púšťať sa do nejakých súbojov, kde je vopred určené, ako majú dopadnúť. Pri odovzdávaní skúseností musia byť obe strany. U nás nie je vôľa, a keď nie je vôľa, je zbytočné sa do niečoho púšťať.
 
Ako junior ste zažiarili na československom tenisovom poli. Venujete sa tomuto športu aj teraz?
Hrával som tenis ešte minulý rok, ale zdravotný stav s plecami sa tak zhoršil, že už ho hrať nemôžem. Lekári mi to zakázali. Svoju športovú kariéru som vlastne začal ako tenista, pretože som si takto vedel zarobiť. Ako malý chlapec som chodil zbierať loptičky a za zarobené peniaze som si kúpil napríklad tenisky alebo niečo iné. Tenis mi tiež prirástol k srdcu. Bol som jedným zo štyroch slovenských víťazov pardubickej ju­niorky, čo za sedemdesiat rokov existencie tejto súťaže bol malý zázrak. V tom období bol tenis „kapitalistický“ šport, a preto ho u nás zaznávali. Keď som však mal ísť do Wimbledonu ako najlepší tenisový junior, Pražania nominovali svojho hráča a mňa nechali doma. Urazil som sa a prestal som tenis hrať. Viac som sa začal venovať hokeju. Tenisovú ligu som ešte štyri roky hral za Slovan Bratislava. A môžem povedať, že celkom úspešne. Na poste štvrtého hráča som neprehral ani jedno stretnutie. Dokonca som sa na medzinárodnom turnaji v Prahe dostal vo štvorhre až do semifinále. Ako „singlový“ hráč som bol ôsmym mužom v republike…
 
Vaša účasť v tanečnej šou sa stretla s veľkou priazňou publika. No nie je pohyb ako pohyb. Sám ste povedali, že tanec je čosi absolútne iné, ako jazdiť po ľade s hokejkou. Ako svoj výkon hodnotíte s odstupom času?
Myslím si, že to bola veľkolepá záležitosť. Pozvali ma a ja som pozvanie prijal, pretože som ako tanečník nikdy predtým nefungoval. Povedal som si, že je to dobrá príležitosť, aby som sa naučil tancovať. 
 
Ale tango a valčík ste vraj vedeli…
Áno, aj tie dedinské tance a jednoduché kroky – dva dovnútra jeden naspäť, to vieme všetci. Ale toto bolo o niečom inom. Išlo o profesionálny tanec, kroky museli mať svoju choreografiu. Vďaka partnerke Lujze som sa naozaj veľmi veľa naučil. Bola to pre mňa motivácia do ďalšieho života. Skutočne som sa za tie dva mesiace na­drel, pretože som denne trénoval štyri hodiny. Zhodil som aj nejaké kilá, no už ich mám takmer naspäť, zostali iba dve k dobru. Nielenže mi to pomohlo zdravotne, ale dostal som sa do inej sféry – do šoubiznisu a mal som možnosť dozvedieť sa, ako to dnes funguje. Myslím si, že to nie je ľahká záležitosť.
 
Vašu tvár teraz častejšie vidno aj na obrazovke. Zúčastnili ste sa na súťaži o Super kraj, boli ste v relácii Tesne vedľa. Súvisí to s tanečnou šou, že vás teraz oslovujú?
Myslím si, že to nie je celkom tak, pretože aj v minulosti som robil veľmi veľa vecí v televízii. (Žiaľ, teraz našu generáciu  vyradili ako komentátorov, pretože si zrejme myslia, že túto prácu nevieme robiť.) Bol som napríklad v relácii Milana Markoviča Nevyzúvajte sa, prosím, dokonca som nakrútil film, ako žije národné mužstvo na zájazde v Amerike, ktorý bol ocenený ako najlepší film roka pre mládež v relácii Lastovička. Účinkoval som v Modrej vlne v rozhlase, to bola vtedy veľmi populárna relácia, a pravidelne som písal do novín správy z majstrovstiev sveta. Keď sme boli na zápasoch v Prahe, zúčastňoval som sa na predstavení v divadle Semafor so Šlitrom, Suchým a Horníčkom, ktorý ma niekoľkokrát vytiahol na pódium. Takže som sa v tejto branži pohyboval aj predtým. Mám dosť skúseností, aby som mohol pôsobiť aj v tejto sfére. Nie je to však také jednoduché, človek musí byť pohotový, veľmi rýchly v myslení a musí ovládať tému.
 
Vidno vás aj na reklamných bilbordoch. Reklama je dnes dosť agresívna. Cítite svoju etickú hranicu, ktorú by ste neprekročili?
Cesta k tejto reklame bola veľmi jednoduchá. Pri tanci som začal mať problémy s plecami a na lekárskej prehliadke mi zistili, že mám zvýšený cholesterol, porušený tretí a štvrtý stavec chrbtice, jeden bol dokonca prasknutý. Síce sa zahojil, ale stále mi spôsoboval bolesť. Hľadal som rozličné prostriedky na zmiernenie bolesti a únavy, aby som mohol ďalej pracovať. Ponúkli mi prípravok na prírodnej báze, ktorý som vyskúšal. Skutočne mi pomáha a odporúčam ho najmä starším ľuďom. Ak sa tablety užívajú pravidelne, človek sa cíti oveľa lepšie. Nejde o žiadny povzbudivý prostriedok ani o chemikáliu… Nechal som si všetko vysvetliť, a keď som výrobok aj sám vyskúšal, bol som ochotný sa do reklamy zapojiť. V minulosti sme tiež pôsobili v reklamách, napríklad na športovú obuv. Konkrétne produkty som propagoval, aby som tak pomohol dobrej veci, ale určite nie z finančných dôvodov. Vtedy to bolo minimum, ale nech si nikto nemyslí, že dnes ide o veľké peniaze. 
 
Prejdime teraz sa na inú tému. Žijete v rodinnom dome, ktorý si vyžaduje pravidelnú údržbu. Do akej miery je to vaša záležitosť?
Mojou úlohou v dome je akurát to, že sa v ňom ukážem. (Smiech.) Naozaj doma takmer nič nerobím, azda iba vymením žiarovku. A niekedy ani to nie. Prakticky celý dom naprojektovala a upravila moja manželka, aj čo sa týka vnútorného zariadenia interiéru. Ja len pripravím kozub, keď je zima. Vyčistím ho, postarám sa o drevo… Do záhrady sa tiež veľmi nepletiem, tú má na starosti môj syn. Kŕmim však zvieratá – ryby, mačku a psa, a preto majú najradšej mňa. (Smiech.)
 
K záhrade však máte vzťah, pretože sme vás hneď ráno zastihli práve tam…
Iste. Nemám rád neporiadok. Menili sme zimné pneumatiky, a tak som ich upratal zo záhrady do skladového priestoru. Syn chodí do práce, nemal by na to čas. Samozrejme, pozametám alebo odhrniem sneh, ak treba. A pozriem, či sú v poriadku ryby, pretože to je moja srdcová záležitosť. Mať malý rybníček bol vždy môj sen. Chovám v ňom červených kaprov. Zrejme ich veľa kŕmim, pretože rastú ako diví. Musím to obmedziť. Nejde o ryby na jedenie, ale na parádu. Jazierko je okrasou celej záhrady. 
 
Sami ste si ho vybudovali?
Nie, to nie. Ide o úzko špecializovanú vec, preto som si ho dal spraviť odbornej firme. V jazierku automaticky funguje filtrácia 24 hodín denne, takže ho netreba pravidelne čistiť. A o čistenie bazénu, ktorý používame v lete, sa stará môj syn. Na špeciálne úpravy záhrady máme záhradníka, pretože všetky rastliny treba udržiavať profesionálne. Na pozemku je ešte malý altánok a v lete, keď je pekné počasie, robím grilmajstra. Veľmi ma to baví. Nemám nijaký špeciálny recept, pretože raz pečieme ryby, inokedy zapekačky či malé biele klobásy. Napríklad kuracie prsia musia byť šťavnaté, nesmiete ich pripiecť, pretože sú potom suché a tvrdé ako drevo. Mäsko je dopredu naložené v marináde, ktorú pripraví moja manželka, a ja ho ugrilujem tak, aby dostalo správnu chuť. 
 
Takže pomáhate manželke aj pri varení v domácnosti, pri nejakých špecialitách?
Moja žena tak perfektne varí, že sa jej ani nedá pomáhať. Každý deň ma prekvapí niečím novým. To je jej umenie. Ona vedie celú rodinu – je kapitánom na lodi a všetci ju poslúchame. Preto sa nám aj darí. Keby to bolo na mne, dopadlo by to asi horšie. Napríklad nerád sa starám o financie. S peniazmi narábam iba vtedy, keď mi manželka povie. Idem na poštu, zaplatím všetky účty, idem do banky, vyberiem peniaze a chodím nakupovať. To je moje hobby. A ešte umývanie riadu…
 
Aj keď sa pasujete do polohy človeka, ktorý nie je domácim majstrom, máte za sebou bohatý život. Určite sa v ňom nájde veľa skúseností a z toho vyplývajúca rada pre našich čitateľov …
Naučil som sa v živote urobiť veľa vecí. Viem si sám opraviť vodovod, napríklad vymeniť tesnenie… Keď som bol mladší, bol som viac odkázaný sám na seba, ale časom som zlenivel. Teraz, keď mám nablízku odborníka, radšej zverím opravu do jeho rúk. Na chate je to však inak. Veľmi rád rúbem drevo. Problémy s plecami ma donútili zaobstarať si nové náradie. Aj kosenie trávy v okolí chaty je moja záležitosť, aj strihanie stromčekov. V prírode ma to baví, no doma nie. Starám sa aj o vtáčiky. Majú svoju búdku, kde nájdu maškrty, a oni vždy priletia, takisto o veveričky… Určite sa dá aj doma veľa vecí urobiť, ale musí to človeka baviť. Z práce treba mať radosť.

 

Mária Zemčíková
Foto: Peter Procházka

Komentáre

Pridaj komentár

Emailová adresa nebude zverejnená, poskytnutá iným osobám ani na ňu nebudeme nič posielať. Je však nutná na prevádzku diskusií. Pozrite si naše podmienky spracovania osobných údajov. Ak sa vám nechce zakaždým zadávať prezývku a email, využite možnosť bezplatnej registrácie.