Spodná stavba rodinného domu 4. – Izolácia proti vode

Všetky stavebné konštrukcie musíme chrániť proti účinkom vody, pretože v akejkoľvek podobe zhoršuje kvalitu stavebného diela. Navlhnutá konštrukcia má znížený tepelný odpor, po klesnutí teplôt pod bod mrazu sa praskaním oddeľujú jednotlivé vrstvy materiálov, konštrukcie praskajú, posúvajú sa, vplyvom zväčšovania objemu sa menia ich základné vlastnosti, vznikajú plesne, až sa objekt stáva problémový z hygienického hľadiska, ba dokonca ohrozuje zdravie a život ľudí obývajúcich takéto priestory.

Galéria

Povinnosťou každého projektanta je navrhnúť projekt tak, aby zabraňoval negatívnym vplyvom vody, vlhkosti, hluku, úniku tepla, resp. chladu a otrasov. Pokiaľ ide o izoláciu proti vode obsiahnutej v pôde, rozoznávame izoláciu proti zemnej vlhkosti a hydroizoláciu proti podzemnej vode. Izolácia proti podzemnej vode sa delí na izoláciu proti beztlakovej, tlakovej a agresívnej vode (zriedkavo aj proti veľmi mäkkej, „hladnej“ vode, ktorá obsahuje len malé množstvo solí, vápnika a horčíka a môže rozpúšťať niektoré stavebné materiály).

Drenáže

Ak osadíme stavbu pozdĺž vrstevníc na svahu, suterénne murivo vytvorí bariéru na odtekanie povrchových vôd a táto dažďová voda sa postupne stáva tlakovou, hoci pri geologickom prieskume sa nič také nepreukázalo. Najideálnejšie je takúto vodu odviesť jarkom a plochu odvodniť drenážou. V niektorých krajinách je uzákonená povinnosť pod každou stavbou vytvoriť drenáž ústiacu do zberných šachtíc.

Ak sa nachádza v podloží nepriepustná vrstva, po dlhotrvajúcich alebo prívalových dažďoch sa jej okolie naplní vodou, ktorá sa správa ako tlaková. Realizácia stavieb v takýchto podmienkach je veľmi komplikovaná a riešenie odvedenia nahromadenej vody sa musí detailne premyslieť alebo sa konštrukcia musí navrhnúť a vopred posúdiť z hľadiska tlakovej vody. Aj z tohto dôvodu sa pod základmi v nepriepustných zeminách navrhuje urobiť štrkové lôžko, ktoré preruší kapiláry, a tým sa hydroizolačná vrstva nevystaví pôsobeniu podzemnej vody.

Vodorovné izolácie

Začína sa ešte pred budovaním stien suterénu. Na dne stavebnej jamy po vyplnení základových rýh betónom zhotovíme podklad pod vodorovnú izoláciu. Máme dve možnosti: Pri prvej celé dno jamy naraz zalejeme betónovou zmesou do rovnakej výšky, ako vyčnievajú základové pásy (asi 10 cm nad dnom). Tým ich spojíme spolu s podkladovým betónom na jednu rovnú súvislú plochu – podklad pod izoláciu proti vode. Keď betón stuhne, izoláciu proti vode nanesieme na celú vodorovnú plochu, a v miestach stien na zaizolovaný podklad osadíme prvý rad tvaroviek základového muriva. Obvodové steny majú byť odsadené od vonkajšieho okraja základov smerom dovnútra asi o 10 – 15 cm (riadime sa pritom podľa projektu).

Na vodonepriepustnú izoláciu môžeme priamo klásť tepelnú izoláciu (podľa druhu tepelnej izolácie, napríklad na fólie z PVC možno klásť polystyrén, na asfaltové nátery nie) alebo medzi tepelnú izoláciu a hydroizoláciu vkladáme separačnú vrstvu z geotextílie. Ako ochranu proti mechanickému poškodeniu vrstvy izolácie prekryjeme ochrannou vrstvou cementového poteru. V minulosti sa ako krycia vrstva používal betón v hrúbke až 8 cm a väčšej, dnes skôr cementový poter v hrúbke od 3 cm.

Po dokončení zvislých stien na vodorovnú hydroizoláciu pripojíme ich zvislú hydroizoláciu.

Druhou možnosťou je nechať väčšinu dna stavebnej jamy voľnú a betón vylejeme popri budúcich suterénnych stenách, len v takej šírke, aby sme na zabetónovanú plochu mohli položiť hydroizolačné pásy v celej ich šírke. Výška betónovej vrstvy je taká, aby sme spojením so základovými pásmi získali rovný podklad, na ktorom by sa izolácia nepoškodila, resp. neprederavila (stačí 10 cm ako v predchádzajúcom prípade). Táto možnosť dovoľuje odložiť pokládku izolácie, čiže chrániť ju pred poškodením. Dno jamy ostáva voľné napríklad pre ťažké mechanizmy. Po dokončení všetkých potrebných prác môžeme zaliať betónom a izolovať aj zvyšnú plochu stavebnej jamy. Záleží len od okolitých vplyvov, či použijeme jednovrstvovú alebo dvojvrstvovú izoláciu proti vode. V poslednom období sa používa aj kryštalická izolácia, ktorú nanesieme v tenkej vrstve na podklad, a vytvoríme tak vodonepriepustnú vrstvu.

Steny suterénu

Po zatuhnutí ochrannej betónovej vrstvy môžeme pokračovať v betónovaní alebo murovaní stien suterénu. Znova sme pri výkopoch: ak sme vykopali stavebnú jamu rozmerov obvodu domu, najprv položíme tepelnú izoláciu z polystyrénu na izoláciu základov (tzv. perimetra), potom zhotovíme izoláciu proti vode a až potom murujeme alebo betónujeme suterénne steny. Pracujeme po vrstvách smerom dovnútra. Vyplýva to aj z miestnych podmienok (hustá alebo radová zástavba, nie je priestor na rozšírené výkopy). Nemáme inú voľbu, ako postupovať zvonka smerom dnu.

Ak sme urobili väčšie výkopy s pridaním 60 cm na každej strane (čo je štandardná situácia pri dostatku miesta), a prípadne steny výkopu sú šikmé, pracujeme najprv na suterénnom murive, potom zhotovíme zvislú izoláciu proti vode, následne tepelnú izoláciu, až potom zhotovíme obsyp objektu. Ťažko zhodnotiť, ktorý postup je lepší, každý z nich má svoje prednosti i nevýhody.

Zvislé izolácie

Hydroizolácia zvislých plôch sa robí na zvislej ploche nadzákladovej konštrukcie – suterénneho muriva. Ak výkop nie je rozšírený o pracovnú zónu so šírkou 60 cm, zhotoví sa najprv ochranná stienka, ktorá je oporným prvkom izolácie. Na takýto podklad sa izolácia prilepí alebo nataví. Ako stienka môžu poslúžiť napríklad cementotrieskové dosky, murivo zo starších tehál a pod. Pred mechanickým poškodením sa takýto povlak chráni napr. geotextíliou, omietkou z cementovej malty s hrúbkou najmenej 5 mm. Postrek je nutný aj v prípade dlhšej technologickej prestávky. Základnou podmienkou dokonalej izolácie je jej celistvosť. Dnes sa už skoro úplne vylúčilo zhotovovanie asfaltovaných pásov za pomoci horúceho asfaltového náteru, nahrádzajú ich tmely a penetračné nátery.

Ak základová škára (najnižšia časť základu) neprebieha v jednej úrovni, nesmieme pásy lámať v pravom uhle, ale vytvoriť šikmý priechod so sklonom 45°. Takto vzniknutý priestor sa vybetónuje. Ukončenie izolačného povlaku musí byť minimálne 15 cm nad chodníkom. Vo všetkých rohoch a kútoch musí byť podklad pod izoláciu zaoblený do fabionu (zaoblenia) s polomerom 4 cm a izolačný povlak musí byť zosilnený prídavnou izolačnou vložkou alebo presahom vložiek o 10 cm. Jednotlivé izolačné pásy sa ukladajú s presahom 10 cm. Ak je povlak viacvrstvový, spoje nesmú byť nad sebou, ale posunuté o 500 mm (polovica šírky pásu).

Izolácie z fólií

Izolácie z plastických fóliových materiálov sú v súčasnosti v popredí záujmu stavebníkov pre ich odolnosť proti presakujúcej, tlakovej i agresívnej vode. Medzi ich prednosti patrí i veľká pružnosť a prieťažnosť. Medzi tieto druhy zaraďujeme fólie z mäkčeného PVC, fólie z polyizolbutylénu (PIB), z butylkaučuku, z chlórsulfónovaného polyetylénu, polyetylénové a kaučukové fólie.

Fólie z PVC majú dlhú životnosť, odolávajú kyselinám, zásadám, soliam, presakujúcej i tlakovej vode a majú vysokú odolnosť proti pretrhnutiu, ktoré môže vzniknúť napríklad sadaním budov. Na podklad ich lepíme celoplošne, rozpúšťadlovými lepidlami, resp. lepíme ich do asfaltu. Mechanicky ich možno pripevňovať pomocou líšt, príchytiek a špeciálnych klincov. Možno ich klásť ako prefabrikované celky – plachty. Fólií PVC je na trhu veľké množstvo a to umožňuje klásť ich rôznymi spôsobmi. Fóliová izolácia sa chráni pred mechanickým poškodením doskami z polotvrdého PVC. Dosky sa kladú s 5 cm presahmi, ktoré musia byť navzájom spojené tavným zlepením.

Polyizobutylénové (PIB) fólie neodolávajú olejom, tukom a rozpúšťadlám. U nás sa nevyrábajú, len sa dovážajú. Ako podklad vyžadujú asfaltový náter, na ktorý sa prikladá odvinutý pás fólie, zohriaty propánbutánovým horákom. Na zvislých stenách sa postupuje zdola nahor, a preto treba dbať, aby horné časti presahovali cez spodné, čo zamedzí zatekaniu rozpúšťadla pri ďalšom zváraní alebo lepení presahov. Čelné a bočné presahy sú minimálne 50 mm. Presahy sa spájajú horúcim vzduchom zváracou pištoľou alebo sa lepia rozpúšťadlami – benzínom, xylénom. Spoje nesmú byť znečistené asfaltom.

Butylkaučukové fólie sú elastomerné fólie s veľkou pevnosťou v ťahu, majú veľmi dobré izolačné vlastnosti proti tlakovej vode a elektroizolačné vlastnosti. Môžu sa klásť na mokrý povrch. Na plošné lepenie sa používa modifikovaný asfalt, na lepenie spojov sa používajú aj kontaktné lepidlá alebo sa do spojov vkladajú nevulkanizované pásky.

V každom projekte sa navrhuje druh i hrúbka izolačných vrstiev. V minulosti sa na izoláciu proti vode a zemnej vlhkosti používali asfaltové lepenky na vodorovnú i zvislú izoláciu, dnes môžeme použiť aj iné materiály, napríklad:

• asfaltovaný hydroizolačný pás na sklenenej tkanine. Na vrchnej strane má jemný minerálny posyp, na spodnej strane má separačnú fóliu. Pôsobí aj proti tlakovej vode. Na podklad sa lepí celoplošným natavovaním.
• asfaltovú lepenku na sklenenej rohoži. Na vrchnej vrstve má slabý minerálny posyp a na spodnej separačnú fóliu. Nie je vhodná proti tlakovej vode, len proti zemnej vlhkosti a k podkladu sa prilepuje celoplošným natavovaním.
• hydroizolačný pás na hliníkovej fólii kombinovanej so sklenenou rohožou, tak isto ako predchádzajúce druhy má na spodnej strane separačnú fóliu. Nepoužíva sa proti tlakovej vode, ale odporúča sa ako protiradónová ochrana. Na podklad sa celoplošne natavuje.
• hydroizolačnú fóliu proti tlakovej vode. Obsahuje termoplastický SBS kaučuk, na spodnej strane má separačnú fóliu. K podkladu sa celoplošne natavuje alebo lepí, alebo mechanicky kotví.
• hydroizolačnú fóliu na sklenenej rohoži s asfaltom a termoplastickým SBS kaučukom určenú len na izolácie proti vlhkosti. K podkladu sa celoplošne natavuje.

Väčšina fólií sa môže používať aj ako ochrana proti radónu.

Izolačné nátery a stierky

Sú ďalšou skupinou hydroizolačných materiálov, ktoré vytvárajú súvislý povlak.

• Asfaltové nátery na báze riedidla na podklad natierame, nanášame valčekom, alebo striekame. Vytvárajú uzavretý, neporézny plastický film ako izoláciu proti vode. Spracovanie náteru je veľmi jednoduché, dobre drží na podklade a má hĺbkový ochranný účinok. Možno ho aplikovať aj za nízkych teplôt. Natierame ho na vodorovné i zvislé plochy, spravidla dokonale vyschnuté. Ak ním natierame vodorovné plochy, tento náter musí zaschnúť pomocou dokonalého vetrania a až potom aplikujeme druhý náter.
• Niektoré emulzie na báze polymericky modifikovaného asfaltu vytvárajú povlaky s hrúbkou do 4 mm. Získame bezšvové plošné hydroizolácie proti zemnej vlhkosti na vonkajšie steny murovaného alebo betónového suterénneho muriva, ale s úplne plnými škárami. Na zosilnenie rohov, kútov a iných škár sa odporúča vystužiť povlak sklenou mriežkou. Keďže niektoré povlaky sú vhodné aj na lepenie, možno priamo na hydroizoláciu nalepiť tepelnú izoláciu z extrudovaného polystyrénu. Prechod vodorovnej izolácie na zvislú pri päte steny sa upraví ako pri asfaltových izoláciách do fabiónu (oblúčika).
• Povlaky môžeme vytvárať aj pomocou stierok na báze polymércementu na izoláciu proti vode. Nanášajú sa ako homogénny náter zo stierky na vlhký podklad (nie so súvislým vodným filmom a nie na kaluže vody) maliarskou štetkou v jednej-dvoch súvislých vrstvách. Čerstvý náter sa musí chrániť pred extrémnymi podmienkami (teplotou pod +5 °C a prievanom). Izolovaný objekt možno obsýpať až po zabezpečení proti mechanickým vplyvom (dosky minerálnej rohože, omietky, penové dosky, fólie) a dokonalom vytvrdení náteru (pri jednozložkových o 4 – 5 dní, pri dvojzložkových skôr). Zasypať je vhodné štrkopieskom s maximálnou veľkosťou zŕn do 32 mm, hutneným po vrstvách. Pri spracovaní treba vždy presne dodržať návod. Niektorými vodotesnými stierkami možno preklenúť trhliny až do šírky 0,5 mm a pri vystužení sklotextilnou mriežkou až 1,2 mm široké.
• Kryštalizujúce nátery zvyšujú vodotesnosť betónu. Spravidla sa predávajú vo forme práškovej hmoty, riedia sa vodou, aplikujú sa na konštrukcie vystavené účinkom vody a vlhka. Vlhkosť a voľné častice hydroxidu vápenatého obsiahnuté v cemente reagujú s chemikáliami a vytvárajú tak vodonepriepustnú bariéru nerozpustných kryštálov, ktoré prenikajú hlboko do kapilárnej štruktúry podkladového betónu. Kapiláry a škáry podkladového betónu sa stávajú vodonepriepustné, ale umožňujú prechod vzduchu a vodných pár (difúzia vodných pár). Kryštalizácia prebehne do 5 až 7 dní po aplikácii v závislosti od pórovitosti podkladu a jeho nasiakavosti. Ak je hladina spodnej vody vysoko, systémy možno aplikovať ako kašovitú maltovú zmes priamo na podkladový betón alebo ako posyp pred betonážou základovej dosky.

Text: Ing. Želmíra Kováčiková

Foto a kresby: Stanislav Botur, Icopal, JAGA, Daniel Veselský