Fámy a pravda o podlahovom vykurovaní

famy a pravda o podlahovom vykurovani

Nízkoteplotné vykurovacie systémy, a teda aj podlahové vykurovanie, logicky súvisia s nízkoenergetickými domami. Aj vy chcete stavať dom so súčasnými tepelnoizolačnými parametrami, ale s „podlahovkou“ nepočítate? Že na podlahové vykurovanie sa nemôžu dávať parkety? A vraj sa ním dom nevykúri? Nie všetko, čo ste o podlahovom vykurovaní počuli, musí byť pravda! Technika ide dopredu míľovými krokmi, a tak je dobré pravidelne si aktualizovať informácie...

Úsporný dom musí fungovať ako logický systém, v ktorom všetko so všetkým súvisí. Nestačí zatepliť múry a vybrať si kvalitné okná. Dôležitá je aj moderná vykurovacia sústava, ktorá vyrobí teplo efektívne a dodá ho domu práve toľko, koľko je potrebné. Napríklad s progresívnym kondenzačným kotlom a modernou reguláciou. Kondenzačný kotol však pracuje najúčinnejšie, a to znamená najúspornejšie, v nízkoteplotnom režime – keď do vykurovacej sústavy dodáva vodu teplú len asi 40 °C. Presne to sú podmienky ideálne pre podlahové vykurovanie. Ibaže práve k podlahovému vykurovaniu majú mnohí ľudia viaceré výhrady. Čo sa teda o podlahovom vykurovaní traduje, a čo z toho je pravda? Máme pre vás vysvetlenie k piatim najčastejším nepravdám a polopravdám.

1. Podlaha nemôže byť horúca, preto sa ňou dom dostatočne nevykúri

Nie je to pravda, respektíve je to tvrdenie neúplné a veľmi nepresné. Dostatočne veľká plocha podlahy s nízkou teplotou dokáže dodať do interiéru rovnaké množstvo tepla ako radiátory s podstatne vyššou teplotou, ale zato menšou plochou. To, či je konkrétna plocha podlahy s teplotou povrchu okolo 25 až 30 °C dostatočná na to, aby vykúrila konkrétnu miestnosť v konkrétnom dome, je otázka pre projektanta vykurovania – odpoveď môže dať len konkrétny výpočet. Skúsenosti z moderných, dobre tepelne izolovaných domov sú však také, že nízkoteplotné podlahové vykurovanie bohato pokryje tepelné straty, a teda potrebu tepla v dome. Navyše sa pri sálavom vykurovaní dosiahne pocit príjemnej teploty, teda tepelná pohoda, pri teplote vzduchu o 2 až 3 °C nižšej ako pri vykurovaní radiátormi. Dôvodom je sálanie tepla, teda podobný pocit, ako keď vás hreje slnko (hoci aj v chladný deň) či otvorený oheň. Dôsledkom je nižšia potreba tepla a ďalšie úspory spôsobené tým, že pri menšom rozdiele teplôt medzi interiérom a exteriérom sa znižuje prestup tepla a tepelné straty sú teda menšie. (Spotreba energie sa môže znížiť o 10 až 15 % oproti konvekčnému vykurovaniu.)

Pri podlahovom vykurovaní sa teplo odovzdáva najmä sálaním – teplo sálajúce z podlahy zvýši teplotu predmetov v miestnosti a od nich sa pomaly ohrieva vzduch. Ideálne rozloženie teplôt v miestnosti je, keď je vo výške hlavy stojaceho človeka asi o 2 až 3 °C chladnejšie než pri nohách. Pri podlahovom vykurovaní je najteplejšia podlaha, celý priestor je vyhriaty rovnomerne a smerom k stropu vzduch postupne chladne – to je takmer ideálny stav.

Pri kúrení radiátormi sa teplo šíri prúdiacim vzduchom – vzduch sa od radiátora ohreje a stúpa k stropu, odkiaľ postupne padá k zemi, pričom sa ochladzuje (odovzdáva teplo predmetom). Rozloženie teplôt má teda k ideálu ďaleko – pri strope je najteplejšie, pri podlahe najchladnejšie. Nevýhody konvekčného vykurovania sa výraznejšie prejavia vo vysokých priestoroch – napríklad v podkroví.

„Problém je aj v tom, že nie všetky projekty vykurovania uvádzajú správne údaje,“ upozorňuje Marek Bočinec zo spoločnosti Duratherm. „Napríklad pri katalógových domoch môže byť celý projekt, a teda aj projekt kúrenia, niekoľko rokov starý. Nie je pritom problém uviesť väčšiu hrúbku tepelnej izolácie či modernejšie materiály na obvodové murivo, a použiť kvalitnejšie okná tak, aby dom dosiahol moderné parametre v tepelných stratách. Projekt vykurovania sa však obyčajne nemení – aj pri kvalitne zateplenom dome ostane kotol s výkonom 24 až 28 kW, hoci tepelná strata, a z toho vyplývajúca potreba tepla je len 12 kW. Navyše technika v tejto oblasti napreduje naozaj rýchlo. Staré projekty nemohli zohľadniť dnešné možnosti, moderné kotly a vykurovacie systémy. Nepočítalo sa napríklad s progresívnymi kondenzačnými kotlami, ktoré sú vysoko účinné a dosahuje sa pri nich najvyššia úspora plynu. Preto je potrebné overiť si, či je projekt vykurovania aktuálny, a prípadne si nechať urobiť nový prepočet a návrh vykurovacieho systému. Takého, ktorý zvládne dom vykúriť, ale nebude zbytočne predimenzovaný.“

Skladba podlahového vykurovania JOCO Klimaboden Top 2000
1. nášľapná vrstva – napríklad dlažba, laminátové alebo drevené parkety… (hrúbka 1 až 1,5 cm)
2. roznášacia a tepelnoakumulačná vrstva – cementový alebo anhydridový poter, prípadne suchá podlaha (sadrovláknité dosky a podobne) s hrúbkou 2,5 až 6 cm podľa použitého materiálu
3. deliaca dilatačná fólia
4. rúrky podlahového vykurovania s priemerom 1,6 cm zalisované v systémovej doske
5. systémová doska z tvrdeného polystyrénu s hrúbkou 3 cm
6. prídavná izolácia (napr. tvrdený polystyrén, hrúbka podľa výpočtu) alebo vyrovnávacia vrstva (napríklad z penobetónu, ktorý je zároveň tepelnoizolačným materiálom)

Pocit tepla alebo chladu je veľmi individuálny, takže ani presné čísla nedokážu presne určiť, či vám bude v miestnosti teplo alebo nie. Rovnakú teplotu vzduchu totiž každý vníma inak – pre niekoho je 20 °C v interiéri chladno, pre iného dostatočne teplo. Do hry navyše vstupuje aj sálanie tepla alebo chladu zo stien či podlahy, ktoré mnohí ľudia vnímajú veľmi citlivo.

2. Teplá podlaha víri prach, preto nie je vhodná pre alergikov

Nie je to pravda, respektíve je to presne naopak. Pri podlahovom vykurovaní sa teplo šíri z podlahy, avšak iným spôsobom než pri kúrení radiátormi. Zatiaľ čo pri radiátoroch sa gro tepla prenesie konvekciou, teda prúdením vzduchu, pri podlahovom vykurovaní sa na odovzdávaní tepla do miestnosti najvýznamnejšou mierou podieľa sálanie. Od podlahy sálajúcej teplo sa najskôr ohrejú všetky pevné predmety v miestnosti a od nich sa postupne prehrieva vzduch. Na prenos tepla teda nie je potrebný prúdiaci vzduch, naopak, prúdenie vzduchu je pri podlahovom vykurovaní omnoho menšie než pri použití radiátorov, preto sa pri ňom aj menej víri prach.

3. Na podlahové vykurovanie nepatria drevené parkety

Nie je to pravda. Logickou požiadavkou na nášľapnú vrstvu na podlahovom vykurovaní je, že by nemala byť tepelným izolantom. Čím menší je tepelný odpor vrchných vrstiev podlahy, tým lepšie. Z tohto hľadiska je najvhodnejšia keramická dlažba, ktorá dobre vedie teplo, zlou voľbou sú hrubé koberce – tie by vás pred teplom z podlahy ochránili viac, než by vám bolo milé. Do interiérov s podlahovým vykurovaním možno uložiť aj laminátové parkety, nie však každé – odporúčajú sa podlahy s priamou lamináciou (tzv. melamínové). S drevenými podlahami bol spočiatku problém nielen preto, že drevo je pomerne dobrý izolant (i keď pri malej hrúbke nie je tento účinok podstatný), ale najmä pre prirodzenú reakciu dreva na zmeny teploty a s ňou spojené zmeny vlhkosti vzduchu – drevo má tendenciu pri nižšej relatívnej vlhkosti vzduchu sa zmršťovať, pri vyššej sa zasa roztiahne. Preto mohli drevené parkety s bežnou konštrukciou na podlahovom vykurovaní popraskať. Dnes sú však v ponuke veľkoplošné parkety so špeciálnou konštrukciou a nášľapnou vrstvou z tvrdých a málo rozťažných drevín, určené práve na podlahové vykurovanie. Drevené parkety teda môžete mať aj na podlahovom vykurovaní, ak dodržíte niekoľko pravidiel: základ je vybrať si parkety určené na podlahové vykurovanie – majú napríklad stabilnú základnú vrstvu, ktorá zvyšuje ich rozmerovú stálosť, a tiež nízky odpor prestupu tepla.

Ako ďalej uviedla Petra Ďuricová zo spoločnosti Finewood, rovnako dôležité je aj profesionálne uloženie podlahy, pri ktorom sa dodržia podmienky stanovené výrobcom podlahy aj konkrétneho typu podlahového vykurovania: „Zásadný význam má dostatočne hrubá, správne vyhotovená a dostatočne suchá akumulačná a roznášacia vrstva, ktorá prekrýva vykurovacie rúrky. Pred položením drevenej podlahy je potrebné skontrolovať jej vlhkosť CM prístrojom: pri betóne nesmie byť vlhkosť bežne vyššia ako 2,3 %, pri podlahovom kúrení nesmie presiahnuť 1,5 %; vlhkosť anhydridového podkladu musí byť nižšia ako 0,5 %, pri podlahovom kúrení nesmie byť nad 0,3 %. Pred položením parkiet je potrebné, aby bolo podlahové vykurovanie v prevádzke minimálne 14 dní v predpísanom teplotnom režime. Ďalším dôležitým pravidlom je používať len kvalitné lepidlá a spojovacie materiály vyvinuté na podlahové vykurovanie. Z fyziologického hľadiska nesmie teplota nášľapnej vrstvy parkety presiahnuť 26 °C, a aby sa predišlo nežiaducim zmenám dreva, ako je sťahovanie či vydúvanie, je dôležité udržiavať v miestnosti relatívnu vlhkosť 55 až 65 %. Takáto vlhkosť vzduchu je pritom priaznivá aj pre zdravie obyvateľov domu.“

Na vykurovanú podlahu možno položiť aj drevené parkety, avšak iba také, ktoré sú na to špeciálne určené. Vhodné sú tie, ktoré majú:
1. stabilný podklad z materiálu, ktorý sa vplyvom teploty nedeformuje – vhodná je napríklad brezová preglejka alebo HDF
2. celkovú hrúbku do 15 mm
3. chemické zloženie použitých lepidiel a lakov s nízkym podielom formaldehydov
4. nášľapnú vrstvu z tvrdých drevín – vhodné sú exotické dreviny, orech, dub a podobne,
5. vhodnú povrchovú úpravu – lak alebo olej vytvrdzovaný UV žiarením bez anorganických látok a s nízkym obsahom formaldehydov.
(Finewood)

Vyhnite sa komplikáciám
Pri stavbe domu je dôležitá výška, ktorá sa ponechá na skladbu podlahy s vykurovaním. „Bežne sa necháva len 8 až 10 cm, pričom svetlá výška miestnosti môže byť takmer tri metre, takže by nebol problém podlahe nejaký ten centimeter pridať,“ delí sa so skúsenosťami z praxe Marek Bočinec. „Moderné systémy majú síce výhodu malej výšky – stačí na ne len okolo 6,5 cm, pričom na staršie typy podlahového vykurovania bolo potrebných okolo 12 až 15 cm, ibaže spomínaných 6,5 cm je skladba podlahového vykurovania bez vyrovnávacej vrstvy, ktorou sa zabezpečí rovinnosť podkladu, istú výšku si vyžiada aj skladba nášľapnej vrstvy… Stropy a základové dosky však zvyčajne bývajú také, že vyrovnávacia vrstva je nevyhnutná, navyše sa ňou prekryjú aj rozvody uložené na stropnej doske – bežne sa na strope (pod podlahou) vedie elektrina, aj dnes moderný centrálny vysávač (priemer rúry je asi 5 cm). Skladba podlahového vykurovania môže začať až nad všetkými rozvodmi, takže s celkovou výškou podlahy potom nie je možné dostať sa na bežne projektovaných 8 až 10 cm. Tie sú reálne len na ideálne rovnej stropnej doske bez vedení – všetky rozvody by museli byť v stenách alebo pod stopom miestnosti. Jednoduchšie je počítať dostatočne včas, to znamená v projekte, so svetlou výškou miestnosti o 5 cm menšou, a mať dostatočný priestor – približne 15 cm, na precízne zrealizovanú podlahu.“

Keď sa nedodrží výška podlahy stanovená v projekte, nastane problém s výškou dverných otvorov či výškou elektrických zásuviek nad podlahou, problém môže byť so vstupnými dverami či dverami na terasu alebo do záhrady… O podlahovom vykurovaní treba preto uvažovať včas, a v projekte ponechať na takúto skladbu dostatočnú výšku. „Do výšky 15 cm sa zmestia všetky rozvody aj podlahovka,“ upresňuje zástupca realizačnej firmy, „a ak sa neskôr rozhodnete, že nechcete podlahové vykurovanie ani centrálny vysávač, zvyšný priestor sa vyplní tvrdeným polystyrénom a cementovým poterom. Nič teda neriskujete, a v prvom prípade sa určite vyhnete mnohým zbytočným problémom.“

Aby sa dodržala potrebná rovinnosť podkladu, vedenia  uložené na základovej alebo stropnej doske sa musia prekryť vyrovnávacou vrstvou. Ak sa potrebujete dostať so skladbou podlahy do malej výšky, môžete nejaký ten centimeter z vyrovnávacej vrstvy ušetriť, ak umiestnite elektrické vedenia nad stropným podhľadom. Vyrezávať drážky na rozvody do systémovej dosky je naozaj nesystémové riešenie.

4. Podlahovka nestíha reagovať na zmeny počasia

Nie je to úplná pravda. „Podlahové vykurovanie má istú dobu nábehu, s čím mali ľudia zlé skúsenosti,“ vysvetľuje zástupca spoločnosti Duratherm. „Najmä pri starších systémoch totiž pomerne dlho trvalo, kým sa celý objem podlahy rozkúril. S radiátormi mali teplo v dome za hodinku, s podlahovkou až za desať… Tento problém je však pri nových systémoch podstatne menší – kým predtým boli vykurovacie rúrky zaliate vo vrstve betónu hrubej 6,5 až 9 cm, dnes postačí na systémovú dosku naniesť 3 cm anhydridového poteru. To znamená menšiu akumulačnú hmotu a z toho vyplývajúce pružnejšie reagovanie nových podlahových systémov. Stačí im totiž rozohriať len asi tretinový objem.“

Podlahové vykurovanie je spojené s istým objemom materiálu, ktorý dokáže teplo akumulovať a sálať, a akumulačné jadro znamená väčšiu zotrvačnosť celku – menej pružne reaguje na zmeny teploty. Pomalšie sa síce rozkúri, pomalšie však aj vychladne. Vrstva poteru dokáže naakumulované teplo dlhší čas uchovať, a tak kotol už nemusí pracovať na taký vysoký výkon. Ide teda o večný problém voľby medzi pružným systémom bez ťažkých akumulačných materiálov, ktorý sa síce rýchlo rozohreje, ale aj rovnako rýchlo vychladne, alebo konštrukciou z ťažkých materiálov s väčšou zotrvačnosťou, ktorá sa síce pomaly rozkúri, ale zato dlho drží teplo. Optimálnou sa, ako obyčajne, javí stredná cesta – primeraný objem tepelnoakumulačných materiálov v dome znamená systém, ktorý na zmenu vonkajšej teploty nereaguje ani priveľmi ťažkopádne, ani sa v ňom teplota nemení extrémne rýchlo.

„Pri systémoch s veľkým akumulačným jadrom – hrubou vrstvou poteru – vznikajú problémy ako pri prudkom ochladení, kedy podlahovka nestíha tak rýchlo prikúriť, tak aj pri prudkom oteplení,“ upozorňuje Marek Bočinec. „Vonku zrazu nie je – 10 °C, ako deň predtým, ale okolo nuly, a podlaha ešte stále sála naakumulované teplo. Ja tomu hovorím, že podlahovka stále dobieha vonkajšiu teplotu. Do istej miery sa to dá riešiť ekvitermickou reguláciou kotla, ktorá zohľadňuje nielen nastavenú teplotu v interiéri, ale aj priebeh teplôt v exteriéri. Kotol potom lepšie rozhoduje o teplote vykurovacej vody. Vo veľkej miere však tento problém riešia aj moderné podlahové systémy s nižšou akumulačnou vrstvou. Tenšia akumulačná vrstva prirodzene znamená pružnejšie reagujúci systém.“

5. Podlahové vykurovanie znamená betónovanie,
preto sa nedá použiť tam, kde sa vyžadujú suché spôsoby výstavby – napríklad pri rekonštrukcii podkrovia alebo v drevenom dome. Nie je to pravda. Z hľadiska konštrukcie existujú totiž v zásade dva systémy podlahového vykurovania: pri staršom, takzvanom mokrom systéme, sa rúrky vykurovania upevnia na kari rohož a zalejú sa betónom. Rúrky sú teda obklopené betónom a sú súčasťou akumulačnej vrstvy. Pri novších typoch podlahového vykurovania, takzvaných suchých systémoch (teda systémoch so systémovými doskami) je akumulačná vrstva od rúrok oddelená. Vykurovacie rúrky sú zafixované v systémovej doske a akumulačná vrstva je až nad nimi. Akumulačnú (a zároveň roznášaciu) vrstvu pritom môže tvoriť nielen „mokrý poter“, ale aj „suchá podlaha“ – napríklad zo sadrovláknitých dosiek. Tieto „dokonale suché“ systémy sú vhodné aj do domov na báze dreva.

Text: Erika Kuhnová
Foto: archív firiem
Zdroj: časopis Môj dom

Tip: Všetok nábytok a bytové doplnky na jednom mieste



Komentáre

Pridať komentár

Emailová adresa nebude zverejnená, poskytnutá iným osobám ani na ňu nebudeme nič posielať. Je však nutná na prevádzku diskusií. Pozrite si naše podmienky spracovania osobných údajov. Ak sa vám nechce zakaždým zadávať prezývku a email, využite možnosť bezplatnej registrácie.