Koľko vody potrebujú rastliny?

Základom dobrej úrody je voda. Veď plody, ale i celé rastliny obsahujú v čerstvom stave až 90 % vody, stromy nad 80 %.

Galéria

Povrchové odparovanie vody z pôdy výrazne znížime jej mulčovaním buď čiernou fóliou, alebo nastlaním organického materiálu.

Každá rastlina však potrebuje inú hĺbku prevlhčenia pôdy pri závlahe, aby bolo zavlažovanie účinné.

V prípade zelenín sa predpokladá ich plytké zakoreňovanie, no napriek tomu niektoré druhy korenia i vo väčších hĺbkach, napr. korene mrkvy často siahajú do hĺbky 140 – 180 cm, rajčín do hĺbky 80 – 120 cm. Pre účinnú závlahu je však najdôležitejšia hĺbka, v ktorej sa nachádza rozhodujúca časť koreňového systému, prostredníctvom neho sa totiž pokryje množstvo vody odparené z rastliny. Z praktických pozorovaní vychádza nasledujúca potreba účinného (nie nadmerného) prevlhčenia pôdy pri závlahe:

• do 30 cm pre špenát, šalát, reďkovky,
• 30 – 40 cm pre uhorky, cibuľu, cesnak,
• 40 – 50 cm pre zeler, mrkvu, koreňový petržlen, pór, melóny, tekvice, kaleráb, papriku,
• 50 – 60 cm pre kapustu, kel, karfiol, rajčiny, šalátovú repu.

Každý druh pôdy si vyžaduje iný zavlažovací postup

Napríklad pri piesočnatej pôde 20 mm intenzívna závlaha prenikne do hĺbky 30 cm, pri hlinito-ílovej pôde prenikne len do hĺbky asi 10 – 15 cm (závisí to aj od kyprosti pôdy). Ešte horšie je, že z piesočnatej pôdy túto vlahu dokáže rastlina získať, ale ílovitá pôda vodu tak silno viaže, že pri tomto nasýtení k rastline vodu „nepustí“. Zloženie a kvalita pôdy teda tiež výrazne ovplyvňujú výsledok zavlažovania. Najcitlivejšie na tento vzťah reagujú zeleniny. Preto sa ľahko môže stať, že aj keď rovnakou dávkou vody zavlažíme tú istú zeleninu, ale v jednom prípade zasadenú do piesočnatej pôdy a v druhom prípade do ťažšej ílovej pôdy, v oboch prípadoch bude výsledok iný:

» Na pieskovej pôde môžeme tou istou dávkou vody pôdu akoby „preliať“, zdalo by sa, že nežiaduco premokriť, ale k skutočnému premokreniu nepríde, lebo prebytočná voda nie je viazaná na piesok a unikne do hlbších vrstiev pôdy. Horšie však je, že so sebou splaví aj rozpustené hnojivá, ochudobní tak rastliny o potrebnú výživu a zamorí spodné vody.

» Na ílovej pôde, naopak, tá istá dávka vody môže byť nedostatočná, pôda vodu k rastline „nepustí“ a tá vädne, často i uschne. Naopak, ak ílovitú pôdu zavlažíme vyššou jednorazovou dávkou vody, ako je schopná za daný čas vsiaknuť, tak sa rozbahní, voda z pôdy vytlačí vzduch, takže korienky rastlín sa budú dusiť. Po obschnutí takto rozbahnenej pôdy vznikne na jej povrchu prísušok, čím sa doslova „zabetónuje“ prístup vzduchu do pôdy a situácia sa pre rastliny ešte zhorší.

Za týmto všetkým je rozdielne silné viazanie vody pôdnymi časticami. Možno ho upraviť prídavkom humusu do oboch extrémnych druhov pôdy aj prídavkom pieskovejšej pôdy k ťažšej ílovej a naopak. Ešte účinnejšie zlepšenie vlastností pôd dosiahneme, ak takúto úpravu robíme cez kompost, teda do kompostu určeného do pieskovejšej pôdy pri jeho príprave pridávame ílovejšiu a naopak.

Úspornejšie povrchové spôsoby zavlažovania

• Kvapková závlaha s možnosťou automatickej regulácie.
• Pomocou poréznych alebo dierkovaných hadíc položených vedľa rastlín, tiež s možnosťou automatickej regulácie.
• Kompromisný systém, teda kolmé dierované alebo porézne rúrky zapustené do hĺbky koreňovej sústavy, najmä drevín, obsluhované väčšinou manuálne.
• Tieto systémy majú síce výhodu rýchlejšej a jednoduchšej realizácie, ale neprinášajú ani zďaleka výhody a vodné úspory podpovrchových závlah.

Výhody podpovrchovej závlahy rastlín

• Umožní ušetriť významné množstvo závlahovej vody.
• Umožňuje aj samoreguláciu intenzity vsakovanej vody do pôdy podľa jej odberu rastlinami.
• Eliminuje vyparovanie závlahovej vody z povrchu pôdy.
• Väčšinou neprekáža pri ošetrovaní rastlín a obrábaní pôdy.
• Dovoľuje zavlažovanie v každej vývojovej fáze rastlín bez ohľadu na poveternostné podmienky.
• Poskytuje možnosť priamej aplikácie živín vo forme roztoku do koreňovej zóny rastlín.
• Neporušuje pôdnu štruktúru, nevytvára prísušok a nevedie k erózii.
• Zmenšuje chorobnosť kultúr, obmedzuje rast burín, lebo nezvyšuje priamo vlhkosť povrchovej vrstvy pôdy ani vzduchu, ani povrchu rastlín, čo by pomohlo množeniu hubových chorôb.
• Povrch pôdy môžeme chrániť ešte aj mulčovaním pred prípadným nežiaducim odparovaním vlahy.
• Popri úspore vody zvyšuje aj úrodu a kvalitu plodov pestovaných rastlín.
• Závlahové systémy sa dajú ľahko upraviť na automatickú prevádzku.

Dobré rady

Aby rastliny mohli prijať 1 kg hnojiva, musí sa toto v pôde rozpustiť v 500 l vody na takú nízku koncentráciu, aby sa korienky rastliny nepopálili.

Jednoročný jabloňový očkovanec denne spotrebuje 5 – 7 l vody, staršie vysokokmenné jablone a hrušky spotrebujú v letnom dni 150 – 300 l vody.

Počas vegetácie sa z 1 m² listovej plochy ovocného stromu odparí 120 – 200 l vody, z 1 m² pôdy sa odparí 200 – 400 l vody, priemerná potreba na jeden strom je teda okolo 5 000 l vody.

Pri nesprávnom obrábaní pôdy a povrchovej závlahe v lete dochádza k neužitočnej strate vody vyparovaním v množstve až 300 l za deň na 1 ár, za celú vegetáciu je to 30 – 50 m3, celková potreba vody pri povrchovej závlahe počas vegetácie je teda 80 – 100 m³ vody na 1 ár záhrady.

Ak sa priemer teplôt vo vegetačnom období zvýši napríklad o 1 °C, zväčší sa spotreba vody na 1 m² pôdy o 60 – 80 l.

Množstvo napršanej vody pri daždi sa meria v milimetroch, pričom každý 1 mm predstavuje 1 l spadnutej vody na 1 m².

Text: Ing. Jaroslav Pížl
Foto: isifa/Shutterstock, iStock.com
Zdroj: časopis Urob si sám 8/2019