Ako zlepšiť štruktúru zeminy v záhrade

Získali sme záhradu, teda pôdu, a chceme, aby naplno rodila. Najprv je vhodné overiť si testami a rozborom jej kvalitu, úrodnosť a tú upraviť podľa nášho pestovateľského zámeru, respektíve podľa požiadaviek rastlín, ktoré chceme pestovať.

Galéria

Melioráciu (zlepšovanie úrodnosti pôdy) realizujeme v dvoch krokoch, ktoré na seba nadväzujú: pri prvom kroku upravujeme jej vlastnosti (vhodný pomer ílu, zrnitých pieskovitých častí, humusu, pH pôdy); pri druhom kroku zlepšujeme úrodnosť pôdy hnojením.

Úrodnosť pôdy je do veľkej miery závislá od dostatočnej flexibilnosti, teda od prispôsobivosti pri viazaní dodaných živín a zároveň od schopnosti uvoľňovať ich pre potreby pestovaných rastlín. Túto najdôležitejšiu požiadavku rastlín v pôde dokáže zaistiť predovšetkým tzv. pôdny sorpčný komplex, ktorého základnou súčasťou sú pôdne ílové minerály a humusová zložka.

Základné druhy pôdy

Pôdy ľahké – piesočnaté až hlinito-piesočnaté s obsahom ílovej zložky do 20 % – majú výraznú prevahu piesočných častíc. Povrchovo sa rýchlo zohrievajú, ale aj ochladzujú. Majú extrémne veľkú priepustnosť a vzdušnú kapacitu, preto rýchle vysychajú. Menej sa v nich tvorí humus, ale rýchlejšie sa v nich rozkladá.

Pôdy stredne ťažké – piesočnato-hlinité až hlinité s obsahom ílovej zložky od 20 do 45 % – majú vlastnosti tvoriace optimálne rastové podmienky pre väčšinu rastlín. Dažďová voda do nich ľahko vsakuje, a tak nedochádza k povrchovému zamokreniu pôdy. Takéto pôdy majú potenciál byť veľmi úrodné (závisí to však aj od kvality hnojenia, zavlažovania a obrábania).

Pôdy ťažké – ílovito-hlinité až ílovité s obsahom ílovej zložky väčším ako 45 % – sú málo vodopriepustné, pri dlhších dažďoch sa premokria, preto sa ťažšie obrábajú. Tieto pôdy sa pomaly prehrievajú, sú studené. Pri dlhších suchách zasa do hĺbky presychajú, pukajú a vytvárajú tvrdé hrudy. Vyznačujú sa horšou štruktúrnosťou. Úrody sú nižšie a pestovanie je celkovo namáhavejšie a drahšie. 

Pôdny humus

Pôdy podľa obsahu humusu môžeme rozdeliť na:
• slabo humusovité pôdy – medzi ne zaraďujeme ľahké piesočnaté pôdy s obsahom humusu menším než 1 % a stredne hlinité a ťažké ílovité pôdy s obsahom humusu do 2 %,
• priemerne humusovité – priemerný obsah humusu je 1 až 3 % v ľahkých a 2 až 4 % v stredných a ťažkých záhradných pôdach,
• optimálne humusovité – obsah humusu je viac ako 3 % v ľahkých a viac než 4 % v stredných a ťažkých záhradných pôdach.
Väčšine záhradných rastlín, teda ovocným i mnohým okrasným drevinám a koreňovej zelenine, vyhovuje pôda s obsahom humusu 3 až 4 %. Tento obsah úplne stačí na vytvorenie vhodnej štruktúry, kyprosti i vodoudržateľnosti pôdy. Niektoré špecifické rastliny si však žiadajú vysoký obsah humusu, iným zasa škodí (potom trpia chorobami, zahnívajú im hľuzy, cibule a korene). Medzi takéto citlivé rastliny patria cibuľa, cesnak, kaktusy, ľalie a kosatce. Zo zeleniny si vyšší obsah humusu vyžadujú kapustoviny a plodová zelenina.

Vplyv a úprava pôdnej kyslosti

Na úrodnosť má vplyv aj pôdna kyslosť (pH), ktorú podľa potreby takisto dokážeme upraviť. Nadmerne kyslé pôdy majú hodnotu pH 3,5 až 5,0, slabo kyslé pôdy s pH 5,6 až 6,5 už považujeme pre väčšinu záhradných rastlín za prospešné a zásaditá, väčšinou karbonátová (uhličitá) pôda má pH 7,5 až 8,5, má však svoje špecifické kladné i záporné vlastnosti a niektorým rastlinám nevyhovuje.

V kyslej pôde lepšie rastú kyslomilné rastliny, ako sú brusnice, čučoriedky, rododendron, borievka čínska, kosatec žltý, vresovec, jahody, gaštan jedlý, zemiaky. V mierne alkalickej (zásaditej) pôde sa dobre darí vápnomilným rastlinám, ako sú cesnak, cibuľa, fazuľa, chren, karfiol, kel, paprika, pór, šalát siaty, hruška, mandľa, orech vlašský, borievka netatova, brečtan popínavý, hlaváčik jarný, poniklec slovenský, plesnivec alpínsky, ruža vráskavá, šafran žltý. Tieto rastliny nie je vhodné vysievať ani vysádzať do kyslých pôd, potom trpia, majú zníženú odolnosť (napríklad vinič, marhule a broskyne v kyslých pôdach trpia mŕtvicou), slabšie rastú i plodia; pred ich výsadbou musíme kyslú pôdu upraviť vápnením.

Jednorazová celoplošná úprava pôdy celej záhrady je cenovo náročná i prácna, preto je prijateľnejšia lokálna pôdna úprava, napríklad pôdy určenej na sadenie zeleniny alebo úprava výsadbového substrátu v jamách pri sadení kríkov a stromčekov.

Odber pôdnej vzorky

Vzorkovanie pôdy na stanovenie pôdnej kyslosti či obsahu živín robíme tak, že z väčších plôch odoberieme 10 až 15 lokálnych vzoriek, pri menších plochách stačí spriemerovať 5 vzoriek. Rýľom zaryjeme do hĺbky 20 cm, z odobratého zemného plátu hrubého asi 2 až 3 cm pozdĺžne vyrežeme pás široký asi 3 cm, ktorý dáme do zbernej nádoby. Tu z jednotlivých vzoriek zmiešaním vytvoríme priemernú vzorku, z nej zoberieme na rozbor 200 až 500 g. Vzorku vysušíme a na chemický alebo orientačný rozbor ju preosejeme cez sito s 2-milimetrovými otvormi. Na stanovenie zrnitosti pôdy vzorku nepreosievame, len odstránime väčšie kamene. Pôdu vzorkujeme najlepšie na jeseň, keď sme nestihli, tak i na jar, ale vždy pred jej hnojením.

Záhradkárske stanovenie pôdnej kyslosti

Uvedené testy, aj keď sú orientačné, nám poskytnú dostatočný obraz o reakcii, najmä o kyslosti pôdy.
Aktívna kyslosť je dôležitá na určenie alkality pôdy. Určujeme ju z vodného pôdneho výluhu – 20 g suchej preosiatej zeminy vo fľaši zalejeme 50 ml destilovanej vody a 5 minút zmes intenzívne pretrepávame; po usadení pôdy ponoríme do roztoku podľa návodu indikačný papierik (získame ho v lekárni alebo v záhradníckom obchode) a porovnáme jeho zmenenú farbu s priloženou farebnou škálou.

Či je pôda karbonátová (uhličitanová), orientačne zistíme tak, že na suchú pôdu nakvapkáme ocot alebo zriedenú kyselinu soľnú; ak sa na povrchu pôdy vytvoria bublinky alebo počujeme šumenie či syčanie, ide o alkalickú karbonátovú pôdu, ktorá zrejme vápnenie nepotrebuje.

Úprava veľmi ľahkých a ťažkých pôd

Melioračná úprava zrnitosti pôdy principiálne spočíva v primiešaní materiálu s opačnými vlastnosťami, aké v nej nežiaduco prevládajú. Ťažkú ílovitú pôdu vyľahčujeme hrubším zrnitým materiálom (pieskom) a do veľmi ľahkej pieskovitej pôdy zasa pridáme ílovitú zeminu.

Na kalkuláciu a realizáciu týchto prác je dobré vedieť, že ak chceme zmeniť zrnitosť pôdy (množstvo ílu alebo piesku v nej) o 1 % v 1 m³ substrátu, tak budeme potrebovať v priemere 17 kg hmoty, teda jedno plné 10-litrové vedro melioračného materiálu. V praxi to pri hĺbke zlepšovanej pôdy 0,2 m predstavuje zapracovanie 3 až 4 kg materiálu na 1 m² pôdy.

      Kompost má pri zúrodňovaní pôdy svoju úlohu, preto by nemal chýbať v žiadnej záhrade. 

Vyľahčovanie pôdy

Pôdu vyľahčujeme (teda robíme vzdušnejšou a kyprejšou, ľahšie uvoľňujúcou živiny rastlinám) pieskom a prachovitým sprašovým materiálom či štrkovou hmotou. Takto vyľahčujeme pôdu určenú na sadenie pieskomilnejšej zeleniny, ako sú cibuľoviny, koreňová zelenina, hrach, šalát, marhule, broskyne či mandle.

Podľa požadovanej kyslosti pôdy používame nekarbonátový alebo karbonátový piesok (s obsahom vápnika) alebo ľahkú spraš, prípadne pri draslomilných rastlinách, ako je kapusta či vinič, môžeme pridať ešte aj drevný popol (0,1 kg/m²). Aby sme dobré pôdne vlastnosti udržali viac rokov, môžeme ako časť melioračnej hmoty použiť aj karbonátový štrkopiesok so zrnitosťou do 10 mm. Vtedy na zlepšenie 0,2 m hrubej vrstvy pôdy na plochu 1 m² zarýľujeme 1 či 2 vedrá tohto materiálu. Toto je vhodné urobiť v zeleninových hriadkach pred pestovaním kapustovitej a cibuľovitej zeleniny.

Nielen na vyľahčenie pôdy sa používa tepelne expandovaná sopečná hornina perlit. Na 10 m² pri hĺbke ovplyvňovanej pôdy 0,2 m dávkujeme 0,2 až 0,5 m³ perlitu s hmotnosťou 28 až 70 kg. Pre cenovú náročnosť tento spôsob využívame hlavne lokálne.

 Úrodná pôda by mala obsahovať asi 20 % pôdneho vzduchu. Ten okrem pôdnych organizmov zabezpečí aj vhodný spôsob obrábania pôdy. 

Zaílovanie pôdy

Ide o obohatenie ľahkých pieskovitých pôd o ílovú a humusovú zložku pôdy. Z ílových materiálov pripadá do úvahy napríklad ílová pôda zo stavebných výkopov alebo skrývky, slieň, bentonit, zeolit či rybničné bahno. Dôležité je prednostne zlepšiť najmä pôdu určenú na sadenie zeleniny a kvetín.

Nekarbonátovú piesčitú pôdu zaílujeme najčastejšie slieňom. Ak chceme zvýšiť v pôde obsah ílových zložiek o 10 až 20 %, zapracujeme do nej 40 až 60 kg/m² slieňu (alebo 0,25 až 0,4 m³ slieňu na 10 m² pôdy).

Karbonátové piesčité pôdy zaílujeme napríklad rybničným bahnom, ílovými usadeninami z vodných nádrží, bentonitom alebo zeolitom. Rybničné bahno slúži súčasne ako hnojivo a dávkujeme ho v množstve 0,2 až 0,4 m³/10 m². Mletý bentonit sa dávkuje v množstve 1 až 2 k/m², zeolit takisto.

Ako zvýšiť obsah humusu

Postupujeme etapovite alebo jednorazovo pridaním vysokých dávok rašeliny, pareniskovej alebo kompostovej zeminy či stavebnej humóznej skrývky. Na 1 m² dávkujeme 20 až 40 kg hmoty, čo sa odzrkadlí zvýšením humusu o 1 až 2 % v hlinitých pôdach alebo o 0,5 až 1 % v piesčitých pôdach.

Pri postupnom zvyšovaní humusu v pôde používame humusotvorné organické hnojivá – maštaľný hnoj, kompost a rašelinu –, z ktorých až 20 až 30 % hmoty zostáva v pôde ako pôdny humus. Z hydinového trusu, fekálií, zeleného hnojiva zostáva v pôde len 1 až 2 % humusu. Na zvýšenie obsahu humusu o 0,2 % treba dodať do pôdnej vrstvy hrubej 0,2 m 30 kg humusotvornej hmoty, pri rešpektovaní každoročného prirodzeného úbytku humusu v pôde vplyvom mineralizácie dodávame každý rok až 60 kg/10 m² maštaľného hnoja, kompostu alebo rašeliny. Takto sa nám podarí za 5 rokov pri týchto dávkach zvýšiť obsah trvalého humusu v pôde o 1 %.

Sedimentačný test

Zrnitosť pôdy a obsah humusu

Aby sme vedeli posúdiť základnú kvalitu pôdy, potrebujeme poznať rozvrstvenie jej zrnitosti, pomer množstva štrku, piesku, spraše a ílu. Na to slúži rýchla sedimentačná skúška. Asi 200 g vysušenej priemernej vzorky pôdy, z ktorej sme predtým odstránili veľké kamene, najlepšie v odmernom valci alebo v užšej vyššej nádobe zalejeme 0,5 l vody, valec uzavrieme (stačí dlaňou) a obsah dobre pretrepeme, až sa všetky pôdne hrudky rozplynú. Obsah valca necháme polhodinu usadzovať. Už aj tekutina nad usadeninou ťažších častíc nám naznačí, či ide o pôdu piesčitú – vtedy je viac-menej číra, pri pôdach ílovitých je silno zakalená od rozptýleného ílu. Farba tekutiny nás informuje o obsahu humusu v pôde. Čím je tmavšia až čierna, tým viac humusu obsahuje. O prítomnosti hrubších organických častí hovorí vrchná tmavá vrstva nad spodnou minerálnou vrstvou usadeniny a tiež čiastočky plávajúce na hladine. Minerálna usadenina pod tmavou organickou je rozvrstvená tak, že dole sú najväčšie a najťažšie zložky, teda štrk, nad ním piesok, potom spraš a nakoniec jemný íl. Pomer hrúbky ich vrstiev nám napovie, či ide o pôdu viac piesčitú alebo ťažšiu ílovitú. Ak tento test robíme periodicky, snáď každý rok, aby sme zistili, ako sa nám darí záhradnú pôdu postupne skvalitňovať, je dobré, ak si hrúbku jednotlivých vrstiev vždy odmeriame, zapíšeme a porovnáme s predošlými hodnotami.
Keďže tento test je orientačný, veľmi nám pomôže, ak na porovnanie otestujeme aj pôdu s dobrou štruktúrou, overenou pestovaním (napríklad z pareniska či fóliovníka).

Čo a ako ovplyvňuje štruktúru pôdy

Pre prevažnú väčšinu rastlín je ideálna drobnohrudkovitá štruktúra pôdy. Tá obsahuje predovšetkým hrudky s rozmerom 5 až 10 mm. Korene rastlín takúto poréznu hmotu ľahko prerastajú a tým ju aj spevňujú.

Dôležitú úlohu má spôsob a termín obrábania pôdy. Na zimu rýľujeme ílovú pôdu nahrubo, aby nám ju mráz rozdrobil. Inak rýľujeme pôdu v tzv. zrelom stave, keď je taká prevlhčená, že sa pri obrábaní prirodzene rozpadá na drobné hrudky.
Pôdny prísušok rozrušíme motykou alebo kypričom, až keď je primerane vlhký. ­Presušený prísušok najprv primerane zavlažíme a necháme pred okopávaním nasiaknuť vodou. Premočený prísušok nikdy neobrábame. Pôdnu štruktúru výrazne zlepšuje prídavok organickej kompostovanej hmoty.

Štruktúru kyslých pôd chemicky vylepšujeme vápnením. Pôdnu štruktúru biologicky zlepšujeme podporovaním aktivity hrčkotvorných baktérií, mikroskopických húb i niektorých pôdnych živočíchov (dážďovky). Slizovitá hmota tiel mikroorganizmov tiež pomáha tmeliť pôdne častice. Štruktúru pôdy vylepšuje aj častejšie pestovanie bôbovitých rastlín pri striedavom pestovaní zeleniny. Dôležité je i častejšie hnojenie pôdy dážďovkovým vermikompostom, s ktorým do pôdy vnášame aj dážďovky. Pomáha i zelené hnojenie. Tvorbu pôdnych agregátov veľmi účinne podporujú aj trávy, ktorých viacročný porast je po zaoraní do pôdy dobrým meliorátorom jej štruktúry. Štruktúre pôdy pomáha aj striedanie pestovaných rastlín.

Ak to zhrnieme, pôdnu štruktúru zlepšuje najmä vyľahčenie či zaílovanie pôdy, jej vápnenie a hnojenie organickými hnojivami, ale aj vhodný spôsob a termíny jej obrábania, ba i správne a termínovo vhodné zavlažovanie, a to vždy podľa druhu a pôdnych vlastností.

Nároky rastlín na druh pôdy

Uvádzame niekoľko príkladov vhodného zladenia rastlín s daným typom pôdy:

• zelenina najlepšie rastie v ľahších, kyprejších a humusovitejších pôdach, platí to najmä pre cibuľoviny, reďkovky a zemiaky;
• koreňová zelenina v pôde s ílovými vrstvami sa vyvíja nerovnomerne, zahníva a trpí chorobami;
• hlúboviny majú rady ílovitejšiu a vlhšiu pôdu, neznášajú štrkovú pôdu;
• drobné ovocie prosperuje v hlinitých pôdach;
• jahodám sa darí v piesčitejších až hlinitých pôdach, v ílovitých pôdach zahnívajú, vymŕzajú;
• ílovitejšie pôdy znášajú ríbezle, ostružiny aj rakytník rešetliakový;
• čučoriedky obľubujú kyslé organické pôdy;
• vinič má rád výhrevné piesočnaté, štrkovito-hlinité i kamenisto-hlinité pôdy, v ílovitých pôdach trpí žltačkou a fyloxérou;
• jablone a hrušky rastú najlepšie v hlinitých a piesočnato-hlinitých pôdach, menej podpníkov znáša čisto piesčité a ílovité pôdy;
• broskyne a marhule si vyžadujú hlinité pôdy, v piesočnatých zasychajú, v ílovitých trpia glejotokom a skôr hynú;
• na teplejšie hlinité a ílovito-hlinité pôdy sú skôr zamerané čerešne, višne, slivky, mirabelky, ringloty na podpníku duranzia a marunka; na podpníku myrobalán a mahalebka ich môžeme pestovať aj v piesčitejších a kamenistejších pôdach;
• mandľa uprednostňuje ľahšie pôdy;
• orechy a jedlé gaštany dobre rastú v hlinitých pôdach.

Vplyv pH na úrodu kalerábov

Indikátory kvality pôdy

Kvality pôdy

Kvalitu najmä dlhšie nekultivovanej pôdy môžeme do určitej miery posúdiť aj podľa rastlín, ktoré v nej rastú.
• v zhutnenej a zamokrenej pôde
nájdeme psiarku poľnú, pcháč roľný, prasličku roľnú, skorocel kopijovitý, iskerník plazivý, podbeľ lekársky
• v alkalických pôdach
nájdeme pakost lúčny, šalviu lúčnu, violu roľnú, horčicu, konopnicu úzkolistú i širokolistú, vlčinec, nevädzu, komonice
• v kyslých pôdach
rastie vŕbka úzkolistá, štiav menší, ďatelina plazivá, králik lúčny
• v pôdach s vysokým obsahom dusíka
nájdeme žihľavu, hviezdicu prostrednú, galinsogu, merlík biely, lebedu, starček obyčajný, pastiersku kapsičku, trebuľku, bolševník, koziu nohu hostcovu

Dobrá rada

Ak chcete sami podrobnejšie sledovať kvalitu pôdy, v obchodoch pre záhradkárov si môžete kúpiť špeciálne testovacie súpravy.

Text: Ing. Jaroslav Pížl
Foto: thinkstock.com
Kresby: archív autora
Zdroj: časopis Urob si sám, 2/2015, JAGA GROUP, s.r.o.