Vždyzelená záhrada

Vhodným výberom vždyzelených drevín a bylín môžeme vytvoriť záhradu pôsobivú po celý rok. Vždyzelená záhradka je moderný typ záhradného riešenia. Založený je na cielenom výbere rastlinného materiálu tak, aby bol pôsobivý počas celého roka.

Galéria

Hodí sa preto do moderných átrií, pre menšie priestory ako striedmo riešená predzáhradka a všade tam, kde môžu dreviny spolupôsobiť s architektúrou a vytvárať kontrasty medzi živou a stavebnou zložkou záhradnej úpravy.

Vždyzelené dreviny vytvárajú vhodný rámec na umiestnenie výtvarných diel a uplatnenie (i menších) vodných prvkov, najmä s dynamickým efektom.

Svieže po celý rok
Kombináciou vždyzelených a ihličnatých drevín, doplnených vždyzelenými trvalkami a trávami, prípadne papraďami na tienistých miestach a neopadavými pôdopokryvnými rastlinami sa dá vytvoriť kompozícia pôsobivá stálou farebnosťou olistenia, ale aj kvitnúcimi kvetmi rôznych výrazných farieb. Pri vždyzelených drevinách oceníme krásu rôznych odtieňov zelene. Po celý rok sa môžeme zo záhradnej kompozície tešiť i v zime, keď zeleň kontrastuje s bielou snehovou pokrývkou, i v predjarí, keď ostatná vegetácia ešte nepučí. Na jar osvieži zrak hýrivá krása kvitnúcich vždyzelených rododendronov. Začiatkom leta nás kvetom poteší vavrínovec (Prunus laurocerasus), v jeseni červenými plodmi hlohyňa. Plnohodnotnú kompozíciu môžeme vytvoriť nielen stálofarebnou zeleňou, ale aj takou, čo v čase vegetačného obdobia mení svoj vzhľad.

Vavrínovec pôsobivý najmä lesklým olistením zdobí záhradu aj v zime.

Vždyzelené rastliny
Vždyzelené rastliny (sempervirenty, semper = vždy, navždy; virent = zelený, nie zvädnutý) sú rastliny po celý rok olistené neopadavým olistením. Podľa tejto charakteristiky sem patria vždyzelené listnaté dreviny, vždyzelené byliny a ihličnaté dreviny. Podstatný rozdiel medzi vždyzelenými listnatými drevinami a ihličnanmi je v tom, že ihličnaté (fylogeneticky vývojovo staršie) sú olistené ihličkami alebo šupinkami, ktoré majú inú stavbu ako listy (mladších) listnatých drevín (či už opadavých, alebo neopadavých – vždyzelených).

Z hľadiska pôsobenia v záhradnej úprave sú vždyzelené (listnaté neopadavé) dreviny zaujímavé stálym vzhľadom a zelenosťou po celý rok, ale sezónne aj nápadným kvetom alebo zaujímavými nedrevnatými plodmi (čím sa líšia od ihličnanov).

Výsadba sempervirentov
Výber drevín a bylín do vždyzelenej záhradky je dostatočne široký, lebo zahŕňa druhy vhodné na suché i vlhké stanovištia aj slnečné, polotienisté i tienisté miesta. Aby sme sa mohli tešiť z dobre založenej vždyzelenej záhradky, pozornosť treba venovať výberu vhodného stanovišťa pre ten-ktorý druh (podľa jeho nárokov na oslnenie, vlahu a kvalitu substrátu) a správnemu spôsobu výsadby.

Príprava pôdy na výsadbu
Dôležitou časťou prác pred výsadbou je príprava pôdy, ktorá musí byť veľmi starostlivá a cielená podľa nárokov druhu, ktorý budeme vysádzať. Pôda nesmie byť prehnojená dusíkom, lebo vždyzelené rastliny (ani ihličnany) to neznášajú. Na zlepšenie pôdy preto treba použiť mierne pôsobiace zmesi kompostovej zeminy, listovky a rašeliny (v prípade kyslomilných druhov rašeliny viac). Väčšine vždyzelených drevín vyhovuje normálna, stredne ťažká záhradná zemina s pridaním hrubšieho riečneho piesku a humusu (napr. starého kompostu). Zásadne nepoužívame čerstvo vyhnojenú pôdu, najmä nie priemyselnými hnojivami (spálili by vysadené rastliny). Nevyhovujúce pôdy môžeme v tejto prípravnej fáze upraviť: do príliš výživných pridáme piesok, ílovité zlepšíme pridaním rašeliny, piesku a starého kompostu, uliehavé zlepšíme rašelinou alebo listovkou. Pre druhy rastlín so špecifickými nárokmi treba miesto výsadby upraviť vo výsadbovej jame, kyslomilným druhom treba pridať rašelinu a piesok alebo špeciálny substrát (pre rododendrony). Odstránenie vytrvalých burín pred úpravou pôdy je samozrejmosťou.

Výber polôh na výsadbu
Väčšina vždyzelených rastlín sú cudzokrajné chúlostivejšie druhy, ktoré vyžadujú chránenú polohu, často kyslejšiu humóznu pôdu a polotieň. Nemožno ich vysádzať na celom našom území, darí sa im len v teplejších oblastiach alebo v chránených polohách. So stúpajúcou nadmorskou výškou sa výber zužuje. Väčšine vyhovuje polotieň, kyslá pôdna reakcia, ale niektorým sa darí i v bežnej záhradnej pôde s primeraným množstvom vápnika (skalníky, vavrínovec, hlohyňa, mahónia).

Cudzokrajné druhy možno u nás pestovať v južných oblastiach a v chránených polohách, domáce vresovcovité a drobnokveté rododendrony i vo vyšších nadmorských výškach. Väčšina vždyzelených drevín nie je odolná proti silnejším mrazom, ktoré sa u nás pravidelne vyskytujú, škodia im holomrazy a zimné mrazivé, výsušné vetry z východu. Nepriaznivé je pre ne aj zimné slnko, lebo podnecuje drevinu k vegetácii, no nasledujúci nočný mráz spravidla spáli listy i celé vetvičky. Vyhovujú im teda stanovištia polotienisté, chránené pred zimným slnkom a vetrom. Vhodné sú miesta na severnej strane domu, chránené skupinou ihličnanov alebo pod hlbokokoreniacimi redšími stromami. Plné slnko znesú druhy pochádzajúce zo Stredozemia – levanduľa, krušpán, hlohyňa – a domáce druhy z vysokohorského prostredia. Vždyzelené dreviny potrebujú na dobré prezimovanie výdatnú zálievku v jesennom období. Keďže aj v zime vyžadujú dostatok vlahy, ktorá im pri celkovom premrznutí substrátu chýba, sú vďačné za zaliatie počas bezmrazých periód a za zimnú prikrývku koreňovej sústavy.

Výsadba
Vždyzelené rastliny sa vysádzajú s balmi do vopred vyhĺbených osobitných jám veľkých od 0,2 × 0,2 do 0,5 × 0,5 m, prípadne väčších (jama na koreňové baly rastlín musí byť dostatočne široká i hlboká). Vychádza sa z veľkosti balu, ktorý sa do jamy musí pohodlne zmestiť, pričom musí byť okolo neho miesto na obsypanie ďalšou zeminou. Vzdialenosť jám musí byť primeraná rastu vysádzaných drevín. Pri príliš úzkom spone v skupine by kry vyháňali do výšky a rastliny v spodnej časti by zostali holé („nohaté“). Priveľké vzdialenosti, najmä na chudobnejších pôdach, zasa spôsobujú nedostatočné zapojenie krov. Sadence sa vysadia do jám, upevnia v zemi utlačením pôdy a dôkladne zalejú.

Rastliny s balom môžeme vysádzať počas celého vegetačného obdobia, ale najvhodnejšie fenologické termíny sú na jeseň a na jar, lebo v tom období má koreňová sústava najväčšie prírastky a sú aj vhodné podmienky na ujatie dreviny. Na výsadbu je najvhodnejší zamračený deň. Ak svieti slnko musíme výsadby zatieniť a častejšie polievať. Pri výsadbe postupujeme tak, že najskôr sadíme základné kostrové (vždyzelené listnaté a ihličnaté) dreviny, ktoré budú vytvárať skupiny a dominanty, a potom pristúpime k výsadbe ostatných rastlín, pričom postupujeme od väčších k menším.

Základné ošetrenie po výsadbe
K základnému ošetreniu po výsadbe patrí mulčovanie, ktoré odstráni nutnosť pravidelne plieť (odburiňovať), občasné opatrné kyprenie pôdy okolo rastlín a primeraná zálievka. Polievame ráno alebo večer, aby nedochádzalo k prudkému ochladeniu pôdy a rastlín rozohriatych slnkom. Dbáme aj na to, aby sa pôda zbytočne nevyplavovala prúdom vody a aby voda nedopadala na vždyzelené listy. Pri výsadbách na jeseň chránime sempervirenty pred nastupujúcimi mrazmi zimou prikrývkou z lístia alebo zo vzdušnej čečiny.

Vždyzelené listnaté dreviny
Vždyzelené listnaté dreviny sú charakteristické tým, že majú listy tej istej stavby ako listnaté dreviny, no na drevine zotrvávajú niekoľko rokov a vymieňajú sa postupným opadom jednotlivých listov tak, že rastlina je vždy olistená. Kožovité alebo čiarkovité (v prípade vresovcovitých) listy zotrvávajú na drevine aj v zime. Habitus vždyzelených drevín sa vyznačuje vždy istou meravosťou v pôsobení, vyplývajúcou jednak z hustého vetvenia a kožovitých, menej pohyblivých listov(vo vetre), jednak z hrubšie stavaných vetvičiek. Celkom osobité je pôsobenie vresov a vresovcov, ktoré svojimi ihličkovitými listami pripomínajú ihličnany, no rozrastaním vytvárajú veľmi špecificky pôsobiaci nízky porast.

K domácim vždyzeleným drevinám patria vzácny plazivý lykovec (Daphne) a nízke kríčky vresu (Calluna), vresovca (Erica), rojovníka (Ledum), medvedice (Arctostaphyllos), brusnice a ďalších. Väčšina vyrastených vždyzelených drevín pochádza z klimaticky priaznivejších oblastí (prímorských), než sú naše podmienky, s miernou vlhkou zimou, alebo z chránených podrastových stanovíšť. K introdukovaným vyšším zaraďujeme neopadavé mahónie (Mahonia), dráče (Berberis), rododendrony (Rhododendron), skalníky (Cotoneaster), bršleny (Euonymus), kaliny (Viburnum), krušpán (Buxus sempervirens), zemolez (Lonicera pileata), cezmínu (Ilex aquifolium), vavrínovec (Prunus laurocerasus) a hlohyňu (Pyracantha coccinea). Počas celého roka sú pôsobivé olistením z drobných i veľkých, často lesklých listov tmavozelenej i svetlozelenej farby a najčastejšie kompaktným tvarom. Mnohé z jari kvitnú nápadným kvetenstvom hýrivých farieb (rododendrony) alebo v jeseni i v zime pôsobia množstvom červených plodov (hlohyňa, skalník), žiariacich medzi zelenými listami zotrvávajúcimi na kríku.

Vždyzelené popínavky
K vždyzeleným popínavkám patrí náš jediný domáci druh brečtan (Hedera helix; miestami rastie v lesoch nižších polôh). Je vhodný do polotieňa a darí sa mu vo vlhkejšej pôde, je otužilý proti exhalátom. Z Číny pochádza vždyzelený popínavý zemolez Henryho (Lonicera henryi), neopadavý je aj zemolez Heckrotov (Lonicera x heckrottii) a popínavá hortenzia (Hydrangea integrifolia). Tieto rastliny potrebujú kyslejšiu pôdu a chránené miesto.

Vždyzelené trvalky
Mnohé trvalky sú zaujímavé nielen kvetom, ale aj ozdobnými listami, ktoré vytrvajú na rastline i cez zimu. Hodia sa do vždyzelenej záhradky na kombinácie so vždyzelenými drevinami, kde vytvárajú najnižšie poschodie úprav ako súvislý pôdny pokryv do tieňa alebo záhon či plocha na netienené miesta. Vždyzelené trvalky pochádzajú z podrastových stanovíšť vlhkých lesov alebo sú to aromatické byliny a polokríky zo suchých oblastí Stredozemia, prípadne skalničky z horských oblastí. Olistenie majú často z drobných čiarkovitých lístkov nielen zelenej, ale aj sivastej až striebornej farby a znesú aj suché podmienky.

K vždyzeleným trvalkám vhodným do tieňa patria zbehovec (Ajuga reptans), kopytník (Asarum europaeum), zádušník brečtanovitý (Glechoma hederacea), valdštajnka (Waldsteinia). Živnú vlhkejšiu záhradnú pôdu vyžadujú bergénia (Bergenia cordifolia), dryádka (Dryas), devätorník (Helianthemum), čemerica (Helleborus), fakľovka (Knifolia), veronika rozprestretá (Veronica prostata). Sucho a výslnie znesú acéna (Acaena), plešivec (Anntenaria), arábky (Arabis caucasica, A. procurrens), trávnička (Armeria), tarička (Aubrieta), rožec (Cerastium), klinček (Dianthus), guľôčka (Globularia), prietržník (Herniaria), iberka vždyzelená (Iberis sempervirens), levanduľa (Lavandula), kurička (Minuartia), plamienok (Phlox subulata), stavikrv (Polygonum affine), machovička šidlovitá (Sagina subulata), santolina (Santolina), väčšina druhov lomikameňov (Saxifraga), skoro všetky rozchodníky (Sedum), skalnice (Sempervivum), čistec (Stachys olympica), hrdobarka (Teucrium), dúška (Thymus) a juka (Yucca filamentosa).

Vždyzelené trávy a paprade
Aj v skupine tráv sa vyskytujú vždyzelené druhy. Patria sem všetky kostravy (Festuca), väčšina ostríc (Carex), ovos (Avena sempervirens) a chlpaňa (Luzula). Ostatné trávy síce nie sú vždyzelené, ale ich nadzemné časti vytvárajú ozdobné trsy, ktoré vytrvajú cez zimu v záhone, aj keď sú listy suché a v hnedastej farbe (na jar ich treba zostrihnúť). Pod snehom vytvárajú ozdobné kompozície.

Z papradí sú vždyzelené slezinník červený (Asplenium trichomanes), rebrovka rôznolistá (Blechnum spicant), papraď (Dryopteris), jazyk (Phyllitis), sladič (Polypodium) a papraďovec (Polystichum).

Doplnkové dreviny
Vždyzelené kríky sa výborne kombinujú s ihličnanmi, no vyniknú i v susedstve listnatých aj opadavých drevín s farebnou kôrou alebo druhov kvitnúcich skoro na jar, ktorým vytvoria pôsobivé pozadie.

Z ihličnanov používame na kombinácie so vždyzelenými drevinami najmä kultivary. Na výber máme množstvo vyšľachtených tvarových foriem: od stĺpovitých cez kužeľovité a široko pyramidálne (s výškou od 1 do 6 m) po plazivé (dorastajúce iba do výšky 0,5 m). Farebnosť skupín ladíme tak, aby sme jedince s olistením zelenej farby doplnili aj kultivarmi žltých, zlatistých (existujú i panašované), sivých, striebristých i modrastých odtieňov. Tmavé odtiene zelenej sa hodia do kombinácií so striebristými, sivými a modrastými, svieža svetlá zelená sa hodí k žltým a zlatistým odtieňom.

Ihličnany môžeme použiť jednotlivo alebo v skupinách. Skupiny z ihličnanov vytvárame kombináciami vyšších, nižších a celkom plazivých druhov alebo kultivarov, vytvárajúcich tmavšie a celoročne pôsobivé pozadie.

Z listnatých druhov môžeme vhodným výberom vytvoriť vhodný solitér pred pozadím zo vždyzelených skupín. Ako solitéry môžeme použiť bizarné formy – previsnuté i s pokrútenými konármi – alebo farebné (nezelené) či strihanolisté variety. Jednotlivo môžeme vysadiť i pekne kvitnúci malý stromček alebo krík, najlepšie s farebnou kôrou, pôsobivou aj v zime (javory, driene). Na detailné pozorovanie sú vhodné aj kríky kvitnúce v nezvyčajnom čase (v decembri až vo februári), napr. hamamel (Hamamellis).

Text a foto: Ing. Ľubica Lešinská
Zdroj: časopis Urob si sám