Starožitný nábytok

starozitny nabytok

Nie každému je jasné, čo je to vlastne starožitnosť. Často sa ľudia obracajú na starožitníkov a znalcov s typickou otázkou: „Je toto vôbec starožitnosť?“ Za starožitnosti by sa mali považovať veci staršie ako 100 rokov. Mladšie kusy patria do starinárstva, teda do bazárového tovaru. Táto teória však neplatí doslovne, a dokonca ani oficiálne inštitúcie sa tohto časového zaradenia striktne nedržia.

Napríklad pri nábytku považuje colný zákon za hranicu datovania starožitností rok 1920. Pri hodinách, rádiách či remeselníckych výrobkoch je to rok 1950. Teda aj 50-ročné veci môžu byť v určitom zmysle už starožitnosťou, najmä ak ide o zberateľské kuriozity, ako sú napríklad plechové hračky, porcelánové bábiky či náramkové hodinky. Starožitnosti v pravom zmysle slova, ktoré aj starožitníci oficiálne uznávajú, by mali historicky patriť aspoň do obdobia pred druhou svetovou vojnou. Platí pravidlo, že čím je vec staršia, tým je aj historicky vzácnejšia. Aspoň v stručnosti si priblížime jednotlivé historické obdobia, aby sme získali prehľad. V základnom delení zaraďujeme starožitnosti do troch historických okruhov.

Antika siaha od roku 800 pred naším letopočtom až po rok 476, kedy začína stredovek. Pre tento sloh sú typické tri ozdobné modifikácie reliéfov, ktoré sa neskôr v novoveku objavujú aj v nábytkovom umení, ako nosné ozdoby toho-ktorého štýlu. Ide o hlavice dórskeho, iónskeho a korintského stĺpa.

Stredovek končí objavom Ameriky v roku 1492 a obsahuje dva slohy. Románsky sloh trvá do konca 13. storočia. Následne sa začína rozmáhať gotika, ktorá zaniká až v 16. storočí. Zo stredoveku sa zachovalo veľmi málo artefaktov, ktoré by dnešnému zberateľovi starožitností mohli prísť pod ruku.

Novovek začína objavením Ameriky a môžeme povedať, že táto éra trvá dodnes. Jej stručné delenie obsahuje renesanciu, ktorá sa rozšírila z Talianska a pretrvávala u nás do roku 1650, barok, ktorý trval do roku 1730, a rokoko, ktoré poznáme aj pod názvom neskorý barok, datujeme do roku 1760. Z týchto období novoveku existuje ešte aj dnes množstvo artefaktov, s ktorými sa môžeme stretnúť v starších objektoch. Mnohí ľudia objavia v starých domoch po svojich predkoch barokovú sedačku, rokokové svietniky, či dokonca renesančnú skriňu. Sú to skutočné skvosty, ktoré si zaslúžia správne ošetrenie a oživenie ich funkcie.

Po rokoku prichádza klasicizmus, napodobňujúci umenie starého Grécka a Ríma. Klasicizmus končí rokom 1800 a po ňom nastupuje empír – štýl trvajúci iba pätnásť rokov (do r. 1815), ale svojou čistotou klasicistických prvkov, najmä v nábytku, je jedným z najžiadanejších. Po empíri nastupuje až do roku 1848 pretrvávajúci biedermeier. Nazývajú ho aj empír chudoby. Je to veľmi strohý, čistý, no svojou jednoduchosťou a praktickosťou aj dnes veľmi vyhľadávaný štýl. Známy je hlavne biedermeierovský nábytok – jednoduchý, s hrubou dyhou a krásnou šelakovou politúrou. Bol to však posledný čistý štýl práve v nábytkovom umení. Po ňom nastupuje historizmus, štýl, ktorý má v sebe pomiešaných mnoho prvkov z predchádzajúcich slohov.

V druhej polovici 19. storočia teda prichádza obdobie obrodenia, a to až do roku 1880. Známe sú neobarokové, neorenesančné či neorokokové nábytky, ľudovo nazývané aj altdeutschové. Až v roku 1880 nastupuje vyhranená secesia, ohromujúca svojou strohosťou, a podobne ako biedermeier, aj jednoduchosťou a praktickosťou. Trvá až do roku 1920 a v druhej polovici tohto obdobia pristupujú do nej reliéfové ozdoby tzv. neskorej secesie, respektíve jugendstil. Po secesii prichádza posledný štýl, ktorý sa považuje za starožitný, a to Art Deco. Ukončila ho až druhá svetová vojna. Ľudovo sa tiež nazýva štýl prvej republiky. Povojnové obdobie spadá do éry socializmu a artefakty tohto obdobia sa zbierajú skôr z recesie.

Vrátime sa teda k otázke z úvodu: „Čo je starožitnosť?“ Ak nájdete na povale čosi, o čom si myslíte, že by to mohla byť historická vzácnosť, v každom prípade si to overte u odborníkov. Nejde iba o to, že by vec mohla mať veľkú cenu, ale môže ísť o unikát, ktorý má vysokú umeleckú alebo historickú hodnotu. Bezplatnú odbornú poradenskú službu vám poskytnú na www.eantik.sk alebo v najbližšom starožitníctve.

Replika či falzifikát

Často sa stretávame aj s problémom replík či falzifikátov. Replika je vernou napodobeninou originálu a ako taká sa aj ponúka a predáva. Falzifikát je oproti replike napodobenina originálu, je však vyrobený so zámerom niekoho oklamať, že ide o historický kus. Skresleniu názoru často napomáhajú dovážané „staré“ štýlové holandské nábytky, ktoré mnohí predajcovia ponúkajú klientom ako starožitnosti. Nemajú však žiadnu historickú hodnotu a sú v západných krajinách v súčasnosti považované za gýče. Pri nábytku rozlíšime originál od kópie pomerne ľahko. Stačí si pozrieť čapovanie (čapy nie sú strojové, teda ani nemôžu byť rovnaké), dyhy sú lepené glejom, nie chemoprénom, a povrch je upravený politúrou, nie lakom (lieh i voda ju rozleptávajú). Staré drevo má originálnu povrchovú patinu s typickým „starým“ zápachom, napríklad v zásuvkách, aj keď prešlo reštaurovaním. Originál má ošúchané a vyblednuté aj rohy a styčné plochy , a dyha môže byť popraskaná. Toto všetko na novom nábytku chýba, nakoľko výrobcovia imitujú iba štýl slohu, ale nie patinu času.

V oblasti výtvarných diel je falzifikátov oveľa viac. Najjednoduchší postup, ako zistiť, čo máme v rukách, je osvietenie diela ultrafialovým žiarením, ktoré dokáže odhaliť neskoršiu maľbu – najčastejšie ide o dodatočnú signatúru.  Do popredia vystúpia aj všetky dodatočné premaľby a reštaurátorské opravy diela. Hlbší prieskum sa robí mikroskopickým štúdiom krakelatúry, teda mikroskopických prasklín, ktoré hovoria o časovom horizonte maľby. Následný röntgenový prieskum odhalí i nelogickosť a nehomogénnosť podkladu maľby a všetky ďalšie premaľby. Röntgenografiu na identifikáciu diel používa v súčasnosti skoro každý aukčný dom. Táto technológia vychádza z predpokladu, že RTG žiarenie je viac pohlcované ťažšími prvkami, napríklad olovom. Vzhľadom na skutočnosť, že v podmaľbách starších diel prevláda olovená beloba, je možné identifikovať spodné partie farieb na starom plátne ako jednoliaty celok a následné sekundárne domaľby mladšími farbami – čo je už práca falzifikátora. Originalitu výtvarného diela odporúčame konfrontovať s odborníkom.

Text: JUDr. Jaroslav Krajňák
Foto: archív autora

Tip: Všetok nábytok a bytové doplnky na jednom mieste



Komentáre

  1. aghova magda says:

    mame doma bezmála 100r.nabytok opraveny od stolára.chceli by sme ho predat

Pridať komentár

Emailová adresa nebude zverejnená, poskytnutá iným osobám ani na ňu nebudeme nič posielať. Je však nutná na prevádzku diskusií. Pozrite si naše podmienky spracovania osobných údajov. Ak sa vám nechce zakaždým zadávať prezývku a email, využite možnosť bezplatnej registrácie.