Moderná klasika

Starý dom, mladí ľudia. Prečo nie. Najmä ak sa rekonštrukcia vydarí, susedia zhodnú a interiér nezabudne, že vyrástol v priestore domu, ktorý si pamätá začiatok minulého storočia...

Galéria

Jana nesedela doma. Pred niekoľkými rokmi sa pobrala na skusy do ďalekého sveta. Uchytila sa v Londýne ako textilná a interiérová návrhárka. Hoci to už s Janou vyzeralo tak, že vo veľkom svete nadobro zakotvila, predsa len prišiel čas, keď sa jej zacnelo po istote zázemia v domovskej krajine. Keďže je dievča činu, neostalo len pri emóciách. Staré mesto ju lákalo najviac, ale ceny nehnuteľností medzičasom a bez výstrahy narástli do nekresťanských sumičiek.

Nájsť byt, ktorý by hneď na začiatok neodčerpal všetky financie vyžadovalo trpezlivosť a aj kúsok šťastia. V novej krajine mala už svojich kamarátov a známych, ktorí rozmýšľali podobne. Keď ktosi z nich pri jednom zo svojich návratov na Slovensko našiel oznam o predaji bytov vyvesený na schátralom činžiaku neďaleko hlavnej stanice, cezpoľná komunita ožila záujmom o bývanie v Bratislave. Zisťovali podrobnosti. Dozvedeli sa, že tehlový „barák“ postavili pred necelým storočím a dlhší čas bol ponechaný sám na seba až dovtedy, kým sa nevyriešili vlastnícke a majetkové práva. Investor, ktorý sa pustil do rekonštrukcie so zámerom zachovať pôvodné priečelie domu a rozšíriť obytnú plochu smerom do dvora, rozdelil objekt na desať bytov.

Výber bytu
Bol čas, keď všetci dúfali, že sa im podarí zohnať aj ďalších známych tak, aby byty patrili zohranej partii ľudí: „Sestra, ďalšie kamarátky, David z Londýna… Teda takí, čo sme sa už poznali a mohli sme vytvoriť naozajstné spoločenstvo vlastníkov bytov, nielen také papierové. Pustili sme sa aj do vybavovania hypotéky, ale veci boli zložitejšie a nakoniec z celého spolku bývame v dome len traja,“ spomína Jana na začiatky. „Našťastie investor sa vydaril. Výhodou bolo, že aj táto stavebná firma rozbiehala projekt s peniazmi z tej istej banky, v ktorej sme si vybavili hypotéky. Prestavba a rekonštrukcia sa urobila tak, ako si to firma časovo rozplánovala. Nijaké meškanie. Ťažko uveriť na tunajšie pomery! Dom naproti, na ktorom sa začali rekonštrukčné práce oveľa skôr je doteraz rozostavaný… Jednoducho, tým chlapíkom, čo prerábali náš dom, by som dôverovala aj v prípade, že by som sa mala znova pustiť do podobnej akcie,“ nedá Jana dopustiť na vzťahy so stavebnou firmou.

„Nakoniec som si vyberala spomedzi štyroch bytov, ktoré zodpovedali mojim predstavám a finančným možnostiam. V prospech tohto bytu rozhodli dve podstatné skutočnosti. Teraz mám síce byt bez balkónu, ale má z ponúkaných najväčšiu plochu, a pritom je obrátený do relatívne tichej ulice. Mohla som si vybrať aj priestor situovaný do dvora, ale chcela som, aby v mojom byte bolo cítiť hmotu a architektúru starej Bratislavy. Okná sú na hlavnom priečelí, a to ostalo tvarovo zachované.

Rada vnímam svetlo, ktoré plynie do interiéru spod hlbokých ostení okien. Možno si to len nahováram, ale myslím si, že dopadá mäkšie a výhľad cez okná má tiež nezameniteľnú atmosféru. Zadná časť domu je pristavaná, tam sú architektúra domu a tvar okien podriadené súčasnému spôsobu stavania,“ zhodnotila Jana svoj výber. V dispozícii bytu sa neodohrali nijaké dramatické zmeny v porovnaní s návrhom architekta – Jana požiadala investora o zrušenie dverí a premiestnenie linky. Inak sa zhodli a s úpravami sa neotáľalo.

Len pokojne a apartne
Bude niečo na tvrdení, že každá chuť i vôňa má svoju farbu. Hneď ako som sa ocitla v čerstvo dokončenom byte, ktorému udávala tón zvláštna zelenomodrá stena, pocítila som závan mäty. Keď sa Jana ponúkla, že nám pripraví čaj, nezaváhala som. Zalievala mätu stojac pri bielej nekomplikovanej kuchynskej linke. Priznala, že najjednoduchšie bolo pre ňu zariadiť byt z väčšej časti IKEA nábytkom. „Dôvod je veľmi prostý. Mala som predstavu a urobila som si plán so zoznamom zariadenia ešte v Londýne tak, aby som bola prichystaná, keď doma dozreje čas na práce v interiéri. Potom som len prišla a v jednom rozbehu nakúpila do nového bytu všetko, čo bolo treba. Farby, nábytok aj prvé doplnky. Hlava to premyslela v londýnskom byte a tu som už len vyštartovala po naplánovanej trase. Vystačila som si s pôdorysom od investora, internetom, vlastnými skúsenosťami zo zariaďovania bytov a s poznatkom, že za normálny peniaz nakúpim u nás vzhľadný nábytok najskôr v IKEA,“ dovysvetľovala a usadila sa v kresle pri okrúhlom konferenčnom stolíku.

Hmotu sýtej steny pri zariaďovaní odľahčila nízkou bielou skrinkou a ozvláštnila dvomi pôsobivými reprodukciami plagátov z dvadsiatych rokov minulého storočia. V interiéri sa nebála kombinovať štýly, striedať hmotnejšie veci s ľahkým bielym nábytkom. Ten opticky nadnáša kombinácia so sklom a kovom. Pred biele steny zas vkomponovala kusy nábytkov, ktoré tmavými tónmi a usadenejším vzhľadom viac zavážili a ukotvili bielu plochu steny k podlahe. Kvapku mondénnosti veľkého sveta vniesla do priestoru vďaka stolnej lampe s klasickým tienidlom. Vylaďuje náladu na poličke v obývačke. Dekoratívnosť svietidla sa pripomína aj v spálni nad záhlavím postele. Jana olemovala a spevnila látku, ktorá teraz apartne splýva od stropu až k lôžku. Neobvyklé u nás sú aj románske rolety: „Sú elegantné, aj keď sa pri vyťahovaní naskladajú. Ide o jednoduchý princíp. V každom falde sú všité tenké lišty ukončené očkami. Odmerala som si okno a ušila ich na mieru.“

Farebnosť bytu je zas odrazom vzájomnej príťažlivosti Jany a modrej farby. Ide jej to z očí a z mysle a potrebuje ju primiešať do istej miery v každom interiéri: „Tu som chcela docieliť páviu zelenú, ktorá je veľmi blízko modrej. Špeciálne mi ju namiešali. K nej som hľadala potom aj správne odtiene a vzory textílií. V Anglicku sa kupujú na objednávku z katalógu. Menej sa chodí nakupovať do obchodov z roliek…“ Jana trvá na tom, že farebnosť doladená do detailov nie je tou správnou cestou, ako zharmonizovať farebnú škálu v interiéri: „Samozrejme, že jedna farba musí byť dominantná. Ak sa však ľudia snažia vyvážiť pomer dvoch farieb tak, aby ich plochy vystriedali v rovnakom pomere, nakoniec zistia, že ich takýto interiér unavuje a dojem je zmätený… Farby si môžu sadnúť bez toho, aby sa nekompromisne dodržiavali odtiene. Oku tiež viac vyhovuje, ak sa farebnosť vecí dôsledne neopakuje. Interiér alebo aj oblečenie pôsobia tak prirodzenejšie, obrysy a tvary predmetov sú ľahšie rozpoznateľné.“

Text: Marína Ungerová
Foto: Dano Veselský