Rekonštrukcia starého mlyna

Neraz ostali už len spomienky, dozérom do hladka vyholené stavebné pozemky a rozžiarené očká investorov, ktorí sa tešili na predané či prenajaté metre štvorcové ako na vianočné darčeky. Stačí staré zrovnať so zemou, vytiahnuť rýchlorastúce konštrukcie, a najmä neriešiť starinu... Nebodaj rekonštrukcia, ktorá stojí námahu, čas a peniaze!? A predsa sa v tradičnom industriálnom objekte našlo netradičné riešenie s modernými znakmi. Ide o mlynskú záležitosť nitrianskych architektov.

Galéria

Postaviť na nohy staré, dať nový zmysel industriálnej pamätihodnosti, dodať glanc a šik starine je u nás skôr vecou hŕstky architektov a niekoľkých nadšencov obviňovaných kde-kým zo samoúčelných pohnútok. Mocní a majetní sa pre adaptáciu vyslúžilých priemyselných, no architektonicky dômyselných objektov, nadchnú len výnimočne… Do módy prišlo opäť moderno. Moderno na súčasný spôsob znamená pre nemennú väčšinu a menovitú menšinu začať úplne nanovo, od piky, pardón – od novej výkopovej jamy na mieste starej fabriky, skladu, pivovaru, vodárne, sýpky či mlyna. Do čista, do hranata, s konečnou platnosťou a tichým súhlasom kompetentných! Ujalo sa a pomaly už prestalo aj poburovať: búrať bez povolenia na asanáciu. Bez piety, bez úcty, sami proti sebe. Developeri a investori mysliaci štýlom „tu a teraz“ zabúdajú (dobre vedia – nepovedia), že naklonovaná architektúra zo skla a ocele rýchlo zovšednie. Zaužilo sa urobiť za všetkým hrubú čiaru, nezaťažovať sa minulosťou a nebodaj nutnosťou zakomponovať staré múry, oceľové konštrukcie alebo zrepasované drevené trámy industriálnej pamiatky do nového projektu. Takéto myslenie našťastie nie je vlastné všetkým, ktorým sa pod ruky a lopaty dostane pamiatkovo zaujímavý priemyselný objekt.

Ako sa zomlel industriál

S architektmi Patríciou Kvasnicovou a Tiborom Zelenickým som sa prvý raz stretla pred ich mlynom. Kúpili ho ako ruinu voľakedajšieho mlyna rodiny Pullmanovcov odsúdenú na zánik. Tak im to bolo predané a nikto, okrem nich samých, neveril, že z budovy starého mlyna, ktorý do posledku slúžil ako sklad obylia pre miestnych poľnohospodárov, môže niekto vykresať súce obydlie.

Vykresalo sa, vylúplo zo zeme a kamenných múrov! Tibor a Patrícia – partneri v živote i architektonickom projektovaní – bez prehnaných či zásadných tvarových a dispozičných zmien vyťažili zo schátralého objektu pôvodné architektonické prvky. Tie nový projekt vyňal z časovej závislosti a realizácia im prisúdila nielen funkčnosť, ale zdôraznila aj estetiku pôvodných konštrukcií a materiálov. Drevené trámy, kamenné murivo, ciachované tehly, ale aj oceľové tiahla sú súčasťou vrstvenia interiéru.

Všetko sa začína priam sakrálnym vstupom do dispozične otvoreného prízemia s kuchyňou a jedálňou. Po drevenom schodisku, umiestnenom na oceľových profiloch, možno vystúpiť do spoločenského priestoru s obývačkou, knižnicou, kozubom a nazrieť z výšky galérie na prízemie priehľadom vybraným z podlahy. Nočná zóna sa usídlila pod širákom strechy pôvodného tvaru s novou pokrývkou a novými strešnými oknami. 

Industriofília v mene architektovom

Architektonické odkazy na minulosť mlyna vyvstali z jeho pôvodnej konštrukcie, súčasne však zaujali dôstojné miesto v modernom vzhľade zrekonštruovanej stavby. Po dôslednom „oprášení“ vzhľadu budovy, posilnení statiky a čiastočnom otvorení dispozície v spoločenskej zóne pôsobia absolútne novo, moderne, bez zbytočnej nostalgie: „Architekti napríklad radi zatraktívnia budovy rozstrelením okien po fasáde. Narušia tak monotónnosť línií a geometrie vonkajších stien. My sme takéto rozloženie okenných proporcií zdedili a priznali v konečnom vzhľade objektu.

Navyše, po odhrnutí nasypanej pôdy k voľakedajšej úrovni terénu sa objavilo aj okrúhle okno v blízkosti bývalého náhonu. Bez veľkého rozmýšľania sme oblúk na fasáde priznali, zasklili otvor a do prízemia vpustili ďalšie svetlo. Takto sa od jedálenského stola otvoril nový pohľad na rovinatú krajinu. Patrilo to k nášmu zámeru. Chceli sme zrekonštruvať a osviežiť vzhľad starého mlyna pri využití čo najviac originálnych materiálov a prvkov, ktoré sme tu našli. Chceli sme ukázať, že osud industriálnej architektúry sa môže zvrtnúť v prospech jej prežitia práve akceptáciou pôvodnej stavby a využitia jej rámca v modernom architektonickom návrhu,“ spomína Tibor Zelenický.

Rekonštrukcia mlyna ukázala, že nie je nevyhnutné uberať sa cestou zakonzervovania v čase. Naopak – minulé poslúži v celej svojej podstate súčasnému. Akokoľvek moderná architektúra nemusí predsa odmietať všetko, čo tu bolo predtým. „Moderné postupy sú možnosťou, ako zachovať nielen náš mlyn, ale aj nitriansky pivovar, bratislavskú cvernovku, trnavský cukrovar, banskobystrickú zápalkáreň… Boli aj príležitosťou pre žiaľ už nebohý prvý parný mlyn v Nitre, Káblovku, Gumonku, Danubius Elektrik či na zabudnutú Tabakovú továreň na Radlinského ulici v Bratislave…“

Pamätihodnosť či pamätivhodnosť?

Nezmyslom je nostalgia za všetkou starou priemyselnou architektúrou, ktorá v spomienkach zružovela. Obhajoba a záchrana sa stáva opodstatnenou tam, kde ide o jedinečné a vzácne riešenia, architektonicky zaujímavú výpoveď doby, kde sa priam ponúka možnosť adaptácie objektu na nový účel s nezameniteľným génius loci. Rozpoznanie toho, čo sa má zachovať, si vyžaduje jasnú víziu architektonického návrhu a múdreho investora, ktorý vie, že do novostavby na zelenej lúke ťažko vnesie atmosféru a hodnoty už zakódované v hmote starých fabrík, mlynov, vodární…

Tibor a Patrícia patria k architektom, pre ktorých je cťou a tvorivým sviatkom nechať sa viesť inštinktom pôvodných staviteľov. Mlyn v Branči vďaka ich záujmu ochotne prijal novú podobu. Preskákali si svoje pri výmene časti pozemku, pri dôslednom rozobratí a zložení drevenej nosnej konštrukcie, pri odvodňovaní a statickom zabezpečení stavby: „Za naším pozemkom tečie rieka, z ktorej v 50. rokoch vybudovali rozvádzací systém na napájanie ryžových polí. Vtedy sa skúšalo všeličo. Voda, ktorá tiekla do mlynských náhonov, sa reguláciou stratila, ale múry mlyna ostali vlhké. Hladina spodnej vody sa zdvihne najmä na jar. Po vonkajšom obvode mlyna sme do štrkového lôžka nechali uložiť trativod.

Vnútornú stranu obvodových múrov udržiava v suchu rigol ukrytý pod podlahou, ktorým voľne prúdi vzduch. Pred týmito úpravami sme však museli spevniť základy. Piloty z dreva tu už síce boli aj predtým, ale časť z nich už doslúžila a navyše pri rekonštrukcii sme zistili, že mlyn bol dodatočne nadstavovaný. Na základy sa tak preniesla ďalšia váha zdvihnutej konštrukcie.

My sme základovú pôdu spevnili z troch strán objektu ďalšími pilotami a rozšírenými základmi, ktoré sa o ne opreli. Takto sme zastavili nerovnomerné sadanie stavby. Na úrovni prvého podlažia sme chýbajúce stužujúce vence nahradili oceľovými tiahlami, ktoré zopli obvodové múry do celku. Ukryté sú v podlahe. Originálne tiahla sa tiahnu aj popred vnútornú stranu veľkého zasklenia,“ popisuje rekonštrukciu Tibor Zelinský.

Súkromný industriál

„Keď sme mlyn kúpili, nebolo v ňom už skoro nič z pôvodného zariadenia, okrem triedičky múky. Najprv sa tu mlelo vďaka vodnému náhonu, neskôr pomocou elektriny. Stavba potom slúžila ako sklad a vtedy pradvdepodobne ubudlo najviac z pôvodného technického vybavenia,“ vysvetľuje Patrícia.

Prízemie sa stalo vďaka času, ktorý ho ponoril do nánosov zeminy a zvyškov rôznych stavebných zásahov, tmavým suterénom. Schody vtedy strmo stúpali zo suterénu na prízemie, ktoré sa dnes ocitlo nad úrovňou okolitého terénu. Bývalý vstup do mlyna je teraz výstupom na malú terasu nad vchodom do budovy. Zo severovýchodnej strany prirástla k mlynu záhradná terasa s prekrytím, ktoré dovolí rodine posedieť si vonku aj počas horúcich dní. Terasa je prepojená s kuchyňou zaskleným vstupom. Dvere sú vkomponované do veľkého zasklenia, ktoré sa tiahne cez dve podlažia. Bol to jediný radikálny stavebný a architektonický zásah do vzhľadu fasády s možnosťou presvetlenia interiéru. Masívny plný múr pred búraním otvoru dôsledne zapažili, zaistili.

„Práve vďaka masívnym múrom a malým oknám máme energeticky nenáročný dom. Za vykurovanie platíme menej ako naši susedia. Bude to ešte výhodnejšie, keď sa dostaneme k plánovanej inštalácii slnečných kolektorov,“ dozvedám sa od domácich.

Hrubý detail patrí k znakom industriálnej architektúry. Jej vzhľad zmäkol časom a poľudštením súčasnými rekonštrukciami. Ak zosúčasniť a zobytniť starý mlyn dokáže jedna odhodlaná rodina architektov, čo by potom dokázala s industriálnym kultúrnym dedičstvom osvietená developerská firma, štátom pamätivhodne nasmerované investície a prebudené povedomie našincov!? Možno je načase skončiť hru, či sporný objekt je pamätihodný alebo nesúci na prežitie, či ho zaradiť alebo nezaradiť medzi kultúrne pamiatky, prestať zneužívať statické posudky na ospravedlnenie asanácií toho mála, čo nám z industriálu ostalo. Tej väčšine objektov, čo už padli za obeť rýchlorastúcim mestám, nech sú sklooceľové nebotyčné stavby ľahké!

Názov stavby: Areál Starý mlyn
Charakteristika: rekonštrukcia
Architekti: Ing. arch. Tibor Zelenický, Ing. arch. Patrícia Kvasnicová
Projektant: architektonický ateliér In Antis
Začiatok realizácie: február 2004
Koniec realizácie: marec 2005
Ocenenie: Slovenská komora architektov vyhlásila v októbri Ceny za architektúru CE.ZA.AR 2008. Po prehliadke nominovaných stavieb v kategórii Rekonštrukcia a obnova budov vybrala porota víťazné dielo Starý mlyn Branč navrhnuté ateliérom In Antis

Text: Marína Ungerová
Foto: Dano Veselský
Zdroj: časopis Môj dom