Prírodné zákony, ktoré sa pri udržiavaní ekozáhrady oplatí poznať

Všetko, čo sa deje v prírode, má hlboký zmysel, preto je pochopenie prírodných zákonov nevyhnutným krokom vedúcim k vytvoreniu dobrého dizajnu ekozáhrady. Znalosť princípu sukcesie, prirodzeného vývoja, nám umožní využiť sily prírody vo svoj prospech.

Galéria

Ak hovoríme o prírodnej sukcesii (postupnom vývoji), máme na mysli proces, vďaka ktorému sa z holej pôdy môže stať znovu prales. Narušená pôda je liečená prívalom vegetácie – od buriny až po stromy. Záhradníčiť v súlade s týmto zákonom znamená zásadnú zmenu v pohľade na záhradu.

Sukcesia je vždy prítomná

Prírodná sukcesia je prirodzená snaha prírody zdokonaľovať vlastnú efektivitu na každom mieste tejto planéty. Ak si myslíte, že vás neživí les, ale pole, uvedomte si, odkiaľ sa vzala pôda, vďaka ktorej vôbec môže pole existovať. Bez listnatých lesov alebo mokradí, dvoch najväčších tvorcov úrodnej pôdy, by tu dnes nebolo vôbec nič. Príroda má rôzne stratégie sukcesie pre rôzne miesta. Niekde jej to ide dobre a rýchlo, inde horšie a pomalšie. Jedna vec je však istá – holá pôda je pre prírodu neprijateľná, pretože vplyvom erózie sa z nej vyplavujú živiny, v horšom prípade aj samotná pôda a vzniká mŕtva neúrodná krajina. Na našich veľkých šírych erodujúcich poliach sa vrstva ornice každý rok zmenšuje a jej kvalita klesá. Návrat k prírodným spôsobom hospodárenia, krásnym jedlým záhradám a menším políčkam môže zastaviť trend premeny úrodnej krajiny na nehostinné miesto.

Ako súvisí sukcesia so záhradníčením?

Klasické záhrady udržiavame zubami-nechtami v ranom štádiu sukcesie. Nech už bojujete viac alebo menej, nikdy nemôžete vyhrať nad prírodou. Monokultúrny trávnik, letničky, jednoročné zeleniny, okopávanie, rytie, oranie, odburiňovanie… To všetko sú pre prírodu znaky disharmonickej alebo poranenej zeme, čo sa snaží vyliečiť vyššími fázami sukcesie. Túto obrovskú, zdanlivo neskrotnú silu prírody však môžeme využiť vo svoj prospech. Ako teda záhradníčiť v súlade s prírodným vývojom a pritom nezarastať pralesom, ktorý sa vždy začína burinou? 

1. fáza: Jednoročná zelenina

Väčšina druhov zeleniny je vyšľachtená z jednoročných burín. Ak chceme na jar vysievať mrkvu a reďkovky, musíme mať pre ne holú pôdu. Obnažená pôda však vždy potrebuje burinu na svoju záchranu pred eróziou a vyplavením živín. My namiesto buriny použijeme na pokrytie pôdy jednoročnú zeleninu. Rozdiel od klasických záhonov je v tom, že nikdy počas roka nenecháme pôdu holú okrem prvých dvoch týždňov od vysiatia, než semienka vzídu. Vysádzame viac druhov spolu. Celoročne sa snažíme, aby na záhone niečo rástlo, plynule nahradzujeme pozberané plodiny novými a prípadné voľné miesta namulčujeme. Tak minimalizujeme možnosť rastu nežiaducej buriny (nemá kde, nemá prečo), zároveň bránime aj vysychaniu pôdy (ochrana pred slnkom, vetrom a mrazom). Zakrytím záhonu po zbere mulčom na zimu zaistíme všetkým živým pôdnym organizmom možnosť pracovať pre nás nadčas – pôda nepremrzne, mulč sa bude rozkladať na úrodný humus. Dážďovky a miniatúrne stvorenia svojimi chodbičkami a rastliny svojimi odumretými korienkami zaistia nadýchanú a priepustnú štruktúru a pôdu už netreba nikdy ryť ani okopávať. Dôležité je nešliapať po nej, nezhutňovať ju, preto máme v záhonoch trvalo stanovené cestičky, odkiaľ všade pohodlne dosiahneme. Na jar stačí zhrabať zo záhonu zvyšky mulču a opäť môžeme siať do čistej pôdy. Rytím by sme zničili cennú pôdnu štruktúru, obrátením vrstiev zabili veľa živých pomocníkov a zbytočne by sme sa nadreli. Ak chceme pridať hnoj a kompost, dáme ho ešte na jeseň pod mulč, nezarývame. Predpestované sadenice možno kedykoľvek vysádzať aj do hniezd v mulči. Prvé roky vyrastie veľa buriny aj medzi zeleninou, pretože už bola v pôde, tú však trháme alebo premulčovávame a behom niekoľkých rokov získame touto metódou ľahko udržateľné záhony, o akých sme snívali.

V 1. fáze vytvoríme na zaburinenom pozemku zeleninové záhony formované pomocou hnoja, kompostu a mulču. Foto: Jaroslav Svoboda 

2. fáza: Vytrvalé byliny a lúka

Ak prestaneme lúku kosiť, rýchlo vznikne les. Trvalkové záhony sa môžu veľmi dobre regulovať samé aj bez kosenia, ak zvolíme vhodné druhy na správne miesto. Udržať ich v druhej fáze znamená občas vytrhnúť divoký semenáčik nejakého stromu, prípadne iné nežiaduce trvalky. Hovoríme o bylinkách do kuchyne, okrasných, jedlých a pôdopokryvných trvalkách. Ak vysadíme trvalky do holej pôdy, než sa rozrastú, musíme trhať burinu alebo okopávať. Ak si však pred výsadbou vytvoríme dôkladnú a nepriepustnú vrstvu mulču, ktorá zabije burinu, vynecháme prvé burinové štádium sukcesie a ušetríme si prácu. Stačí len doplňovať mulč tam, kde treba, než trvalky vyplnia miesto. Základom mulču na zahubenie buriny môžu byť kartóny z papierových škatúľ zakryté vrstvou slamy, štiepky alebo v prípade suchomilných bylín aj štrkom či triedenou sutinou. Kto sa bojí slimákov v súvislosti s mulčom, toho môžeme upokojiť, že trvalky náchylné na zožratie budú zožraté aj bez mulču, veľa druhov však slimákom nechutí.

Porast ľalioviek (Hemerocallis) do seba nepustí žiadnu burinu, v počiatku tomu napomôžeme mulčom (2. fáza záhradnej sukcesie). Foto: Jaroslav Svoboda 

Súčasťou 2. fázy je dopĺňanie mulču na holé miesta. Tak zabránime rastu buriny a zároveň sa hnojí pôda a žiaduca vegetácia bude môcť postupne vypĺňať priestor. Foto: Jaroslav Svoboda 

3. fáza: Výsadba drevín

Na lúke a medzi trvalkami bez údržby by vyklíčili zaujímavé veci. Príroda by nám nadelila nálety drevín podľa svojich možností. My však chceme jedlejšie, okrasnejšie alebo rozmerovo iné. Ak ich vysadíme parkovým štýlom – sem-tam do trávnika – práce nám neubudne, naopak, trávnik sa bude horšie kosiť a budeme musieť z neho hrabať lístie. Lepšie je vytvoriť postupne jedlý les zložený z rastlinných poschodí od trvaliek, krov až po stromy – aspoň v jednej časti záhrady. Na dizajn je to náročnejšie, než vysadiť osamelých bojovníkov do trávnika. Tak si ušetríme veľa práce. Pôdu okolo stromov nastielame pokoseným materiálom, chránime kmienky pred okusom. Kry (ríbezle, arónie, zemolezy kamčatské) sadíme do kompaktných ostrovčekov pospolu alebo do pásov.

Čerešňa obklopená karaganou stromovitou (Caragana arborescens), ktorá jej dodáva dusík. Seno z okolia sa využije ako mulč okolo kmeňov. Foto: Jaroslav Svoboda 

4. fáza: Jedlý ovocný les

Z prútikov sú veľké stromy a kry. Lístia pod drevinami pribúda – je vítaným mulčom a zúrodňovačom. Trávu pod korunami nahrádzame polotieňomilnými či tieňomilnými trvalkami, ktoré sadíme do tzv. hniezd (nástielky z mulču). Ak je záhrada správne navrhnutá a čím viac toho rastie, tým máme menej práce. Vzhľadom na občasnú údržbu a voľbu prevažne ovocných, relatívne krátkovekých druhov zostane toto spoločenstvo stále mladým lesom a nikdy neprestúpi bez nášho dovolenia do 4. fázy. Nezabudnite si do záhrady nainštalovať nejaké lavičky, aby ste sa vo 4. fáze sukcesie cítili príjemne.

5. fáza: Tvrdý sad

Opäť si sami zvolíme ideálne stromy na výsadbu, prevažne orechy a orechovce či jedlé gaštany. Keď začíname vytvárať spoločenstvo 5. fázy na holej pôde, nevyhneme sa predchádzajúcim fázam, len to celé urýchlime. Vysadíme stromy a prvofázovú burinu kosíme, vzniká druhofázová lúka, priestor vypĺňame treťo- a štvrtofázovými drevinami. To všetko naraz, nemusíme čakať. V priebehu desaťročia zmizne lúka a koruny stromov vrhajú toľko tieňa a lístia, že povrch pôdy pripomína bezúdržbový bukový les – lístie, tieňomilné trvalky a kry. Aby sme v prvých fázach pomohli dlhovekým stromom vyrásť, používame triky z predchádzajúcich fáz – mulčovanie, pôdopokryvné trvalky, kosenie a krátkoveké dreviny. Špeciálne kry a stromy produkujúce dusík do pôdy sú požehnaním pre chudobnú a vyčerpanú pôdu. Rast hlavných stromov urýchlia až o 50 %, ak ich sadíme blízko. Vďaka nim je pôda tienená rýchlejšie, vietor je brzdený, viac lístia aj koreňov pomáha pridať do pôdy humus a celé spoločenstvo skôr pripomína les.

Tieňomilný podrast vyšších drevín môže mať rôznu výšku, tvar, farbu aj funkciu (4. a 5. fáza záhradnej sukcesie). Foto: Jaroslav Svoboda 

Fázy sukcesie v prírode

1. fáza: Jednoročná burina

Rovnako ako sa ľudské telo okamžite snaží zaceliť krvácajúcu ranu, aj príroda sa snaží zakryť holý pozemok alebo zorané pole. Telo používa krvné doštičky a iné vymoženosti, príroda rastliny, ktoré nazývame burinou. To je prvá fáza. Väčšinou ide o jednoročné druhy, ktoré sa rýchlo šíria. Nie je totiž času nazvyš. Prázdnota narušenej zeme musí byť rýchlo pokrytá zeleňou, ktorá svojimi koreňmi spevní pôdu. Živiny musia byť chránené, nie odplavené či vysušené a odviate vetrom! Pre narušenú pôdu nič lepšie ako burina neexistuje. Burina chráni život!

2. fáza: Vytrvalé byliny

Časom je burina nahradená a vytlačená trvalkami a trávami. Niektoré radíme medzi burinu, iné nazývame liečivé bylinky či lúčne kvety. Hustá zmes listov, stoniek a kvetov poskytne podmienky na obživu a prežitie hmyzu, živočíchov a vtákov. Predtým holá pôda začne cvrlikať, bzučať a voňať. Množstvo živej hmoty (biomasy), ktoré prežíva zimu, sa zväčšuje a stále viac minerálnych živín z pôdy sa mení na zelenú hmotu, ktorá po odumretí obohacuje zem o humus (princíp mulčovania, kompostu).

3. fáza: Miestne nálety krov a stromov

Ak bude proces nerušene pokračovať, nebude sa kosiť ani spásať, o 5 až 10 rokov bude pole pokryté krami a semenáčikmi stromov pochádzajúcich z náletov a vtáčieho trusu. Do takého prostredia sa už môžu nasťahovať aj väčšie zvieratá. Pri dostatočnej vlahe a úrodnosti pôdy tieto kroviny v priebehu 20 rokov z väčšej časti ustúpia mladému lesíku.

4. fáza: Dospelý les z krátkovekých drevín

Krátkoveké rýchlo rastúce a dlhoveké pomaly rastúce dreviny sú pre prírodnú sukcesiu dôležité. Tým krátkovekým sa hovorí aj pionierske. Pioniermi sú pre nás dreviny, ktoré sú schopné osídliť suché či vlhké pláne, kde fúka vietor a podmienky pre les sú mizerné. Videli ste už rásť brezu z odkvapu alebo javor zo škáry v chodníku? To robia práve pionierske dreviny. Znášajú plné slnko, rýchlo rastú, živiny si nájdu aj tam, kde sú ťažko dostupné. Na poli nechanom ladom alebo nekosenej lúke vznikne v priebehu niekoľkých desiatok rokov hustý les. A pôda je spokojná. Konečne je zatienená, padá na ňu veľa lístia, ktoré sa premieňa na úrodný humus. Stromy fungujú ako pumpy – ťahajú podzemnú vodu a v nej rozpustené živiny na povrch, živiny si nechajú na rast a vodu vyparia listami do ovzdušia. Tak zlepšujú okolitú klímu, ochladzujú vyprahnuté okolie, pomáhajú tvoriť dážď. Majú mäkšie drevo a životnosť „len“ 50 až 100 rokov. Taká breza sa dožíva okolo 100 rokov, jedného dňa všetku svoju hmotu a živiny odvzdá zase späť do pôdy.

5. fáza: Dospelý les z dlhovekých drevín

Misia pionierskych drevín sa čoskoro skončí. Slovo „čoskoro“ možno použiť v súvislostiach, ktorými príroda vníma čas, pre človeka je pár desiatok rokov celkom dlhý čas. V tieni krátkovekých drevín sa začína páčiť semenáčom drevín iného typu. Tie príroda vybavila na rast v tieni a lepšej pôde. Rastú síce pomalšie, ale dôkladnejšie. Majú tvrdšie drevo a životnosť aj niekoľko stoviek rokov. Typickým príkladom je dub, ktorý sa môže dožiť aj 1 000 rokov. Zaujímavé je, že pod brezou nikdy nemôže vyrásť nová breza – je tam priveľa tieňa. Zato pod dubmi a bukmi vyrastú mladé buky a duby, ktoré čakajú, až starí velikáni uvoľnia kus miesta. Dlhoveký les sa teda môže sám obnovovať a stáva sa stabilnou fázou.

Dobrá rada
Zeleninové záhony možno mulčovať slamou, lístím, predkompostovanou drevenou štiepkou alebo predsušenou trávou z kosačky. Seno môže zaniesť nežiaduce semená, kôra z ihličnanov zasa zelenine nechutí.

Text: Foto: Jaroslav Svoboda
Foto: autor, thinkstock.cz
Zdroj: časopis Urob si sám 6/2015, JAGA GROUP, s.r.o.