Zakladáme chodníky v záhrade (1.časť)

zakladame chodniky v zahrade 1.cast

Prístupový chodník, príjazdovú cestu či záhradný chodníček zakladáme preto, aby sme na svojom pozemku mohli pohodlne chodiť na najnavštevovanejšie miesta. Prirodzene vedená cestička z pekného materiálu je však aj výtvarne pôsobivým prvkom a ovplyvňuje nielen celkové vyznenie kompozície na ploche, ale aj fyzickú a psychickú pohodu pobytu v záhrade.

Hlavnou funkciou chodníka je spájanie dvoch miest alebo oddelenie dvoch priestorov. Rovná priama spojnica nabáda k rýchlejšej chôdzi do cieľa, voľná krivka zasa spomaľuje krok. Všetky cesty a chodníky musia však smerovať jednoznačne (nesmú obsahovať nadbytočné krivky) a musia byť riešené bezpečne a pohodlne, aby sme nemuseli pri každom kroku striehnuť na nerovnosti povrchu.

Trasovanie chodníkov
Najfrekventovanejšie cesty a chodníky robíme v záhrade prísne účelovo. Pre prístupové cesty, vstupné chodníky a chodníčky spájajúce okrasnú a úžitkovú časť je najlepšie, ak sú rovné a čo najkratšie. Chodník, vedúci k vzdialenejšiemu odpočívadlu alebo jazierku, nemusí byť najkratšou spojnicou, ale vedieme ho v mäkkom oblúku či viacerých krivkách, aby mal prechádzkový charakter.

Oddeľovanie plôch
Svojou výraznou líniovosťou a odlišným materiálovým stvárnením chodník delí záhradnú plochu. To môžeme využiť na oddelenie dvoch prostredí: trávnika od kríkových výsadieb a trvalkových záhonov, zeleninovej záhrady od ovocného sadu, okrasnej časti od úžitkovej. Viaceré línie však plochu záhrady, najmä trávnika, môžu rozbíjať, preto chodníčky budujeme s mierou, nie na každé zaujímavé miesto, ale iba na vybrané, lebo k menej navštevovaným miestam môžeme prechádzať aj cez trávnik.

Kompozičné pôsobenie chodníkov
Chodník je aj kompozičným prvkom s výrazným líniovým charakterom, ktorého smerovanie (trasa) ovplyvňuje celkové vyznenie kompozície plochy. Výsledný vzhľad okolia ovplyvní jeho línia tým výraznejšie, čím je chodník širší a čím dlhší úsek vedie prehľadným, dobre vnímateľným prázdnym priestorom (cez trávnik, cez nízke výsadby).

Umiestnenie a vedenie chodníka závisí od veľkosti a šírky pozemku. Na veľkom pozemku si môžeme dovoliť i kombináciu rovných a oblúkových línií, no čím je záhrada menšia, tým menej ju treba chodníkmi deliť. Do malej a úzkej záhrady je vhodný jeden rovný chodník, ktorý nie je umiestnený osovo, prípadne cestičku nahradíme sústavou rôzne stvárnených a na seba nadväzujúcich plôch, ktoré opticky skrátia plochu a umožnia prechádzať po spevnenom povrchu.

Umiestnenie v teréne
V súčasnej záhrade robíme chodníky a cestičky tak, že ich umiestňujeme v rovnakej úrovni s okolitým terénom. Neponárame ich, lebo pri daždi by neboli schodné vzhľadom na naplnenie ryhy vodou, ani nevyvyšujeme, lebo by sa nám zle kosil okolitý trávnik. Líniu cestičky musíme prispôsobiť utváraniu terénu na pozemku najmä so svahovitým profilom. Chodník má byť v pozdĺžnom smere vodorovný alebo môže mierne stúpať, či klesať. Bez stupňov môže chodník prekonávať len malé terénne nerovnosti. Ak sú väčšie, vkladáme do trasy stupne, robíme schody alebo zjazdné rampy.

Rozmery
Rozmery chodníkov a prístupových ciest sú dôležité nielen pre celkové architektonické stvárnenie priestoru záhrady, ale aj z prevádzkových dôvodov. Šírka musí zodpovedať predpokladanému využitiu a intenzite prevádzky. V záhrade rozoznávame prístupové cesty a chodníky, hlavné širšie chodníky a užšie vedľajšie. Dĺžka je individuálna, v závislosti od konkrétneho situovania pozemku a prístupu naň. Pre prístupové cesty a chodníky má byť čo najkratšia, vedenie ostatných závisí od celkového členenia konkrétnej záhradnej plochy.

Šírka chodníka

Základný rozmer chodníka je jeho šírka, ktorú volíme podľa jeho funkcie a frekvencie používania. Optimálnu šírku odvodíme od priechodnej šírky pre jedného chodca, čo je 60 až 70 cm (niekedy až 80 cm). To je šírka najužšieho chodníka v záhrade, ktorý navrhujeme tam, kde predpokladáme pohyb zvyčajne iba jednej osoby (viaceré musia ísť za sebou).

Odporúčanú šírku môžeme pri veľkých záhradných plochách zväčšiť na pohodlnejších 120 až 150 cm pre hlavné chodníčky. V malých záhradách volíme radšej menšie rozmery, na dolnej hranici odporúčanej šírky, napríklad odľahčené stupajové cestičky alebo kompozičné riešenie pomocou priechodných spevnených, všestranne využiteľných polyfunkčných plôch.

Prístupový chodník k domu, ktorý nadväzuje na vstupnú bránku a vchod do domu, má mať minimálne rovnakú priechodnú šírku ako tieto prvky, zvyčajne 120 až 150 cm, aby sa na ňom mohli pohodlne obísť dve osoby idúce oproti sebe.

Chodníky nadväzujúce na schodiská a priechody sa musia šírkou prispôsobiť týmto stavbám, aby sa dodržala plynulosť chôdze a estetika celého riešenia. Tam, kde to nie je možné, môžeme priechod užšieho chodníka na širšie schodisko vyriešiť stavbou odpočívadla, šírkou zodpovedajúceho schodisku.
Šírka stupajového chodníčka

Stupajový chodníček robíme vo väčšej záhrade vždy ako vedľajší, v menšej môže slúžiť aj ako hlavný (pre jednu osobu). Jeho šírka 50 cm vychádza zo šírky dlaždice a zakladá sa z jednej línie plochých kamenných platní alebo betónových dlaždíc, vzájomne oddelených trávnikom, ktoré kladieme za sebou.

Tip: Všetok nábytok a záhradné doplnky na jednom mieste



Šírka príjazdovej cesty
Šírku príjazdovej cesty pre auto treba prispôsobiť jeho šírke, pričom berieme do úvahy i šírku vozidiel, ktoré zabezpečujú hospodársku prevádzku len príležitostne. Pri rovnom príjazde postačí šírka 2,5 až 3,5 m. Pre nákladné autá potrebujeme najmenej 3,5 m a rozdiel bude i v zakladaní konštrukcií – hĺbke a únosnosti zakladania. Oblúkové príjazdy treba primerane rozšíriť. V mnohých prípadoch musíme počítať aj s priestorom na otáčanie auta. Tieto priestory najlepšie vymedzíme skutočnými stopami kolies, ktoré rozšírime o 30 až 50 cm na každú stranu.

Ak sa chceme vyhnúť dláždeniu alebo betónovaniu veľkých plôch, môžeme príjazd urobiť len vymedzením pásov pre kolesá. Na každé je potrebný spevnený pás široký 30 až 50 cm. Od seba sú oddelené pruhom trávnika, ktorý šírkou zodpovedá rázvoru kolies. Toto riešenie je najvhodnejšie pri rovnom príjazde. Na oblúkový je vhodné použiť zatrávňovacie dlaždice. Ak chceme príjazd využiť ako plochu na parkovanie ďalšieho auta, treba ju vydláždiť (spevniť) celú, aby sa mohla viacúčelovo používať počas celého roka.

Povrchová úprava
V súčasných záhradách používame takmer výhradne spevnené povrchy, urobené z betónových dlaždíc alebo dosák z prírodného kameňa, prípadne tehál, menej z drevených klátikov. Kladú sa nasucho do pieskového lôžka alebo do suchej betónovej zmesi. Často sa však zhotovujú aj menej prácne a lacnejšie chodníčky z liateho betónu alebo štrkové a borkové povrchy, vhodné na menej frekventované miesta. Aby bol povrch bezpečný, musí byť bez nerovností, o ktoré by človek zakopával pri chôdzi, no musí byť aj primerane drsný, aby sa za mokra nešmýkal. Aj rovný povrch musí byť zošikmený, aby mal spád, ktorý je nevyhnutný na rýchly odtok vody.

Betónová dlažba
Betónová dlažba môže byť urobená z drobných dlaždíc (10 až 25 cm) alebo z dosiek väčších rozmerov, od 30 × 30 do 50 × 80 cm. Väčšie sú spravidla štvorcového alebo obdĺžnikového tvaru, drobné majú rôzne tvary, ktoré do seba zapadajú. Dôležitá je však ich hrúbka, ktorá zabezpečuje únosnosť povrchu konštrukcie. Pri drobných dlaždiciach, ktoré sa kladú do piesku, je to 6 až 8 cm.

Väčšie dosky majú zväčša hrúbku 5 až 6 cm, lebo sa zvyčajne ukladajú do betónovej malty, čo zvyšuje ich nosnosť. Povrch betónových dlaždíc môže byť hladký, pri použití úlomkov kameňa vzorovaný alebo vymývaný (pri výrobe sa vystriekaním prúdom vody odkryjú drobné kamienky na povrchu dlaždice). Pri hladkých dlaždiciach menších rozmerov sa drsnosť povrchu chodníka dosiahne vytváraním škár medzi nimi.
Moderné betónové dlaždice sa vyrábajú so zušľachtenou štruktúrou povrchu, sú stálofarebné a niektoré (drahšie druhy) aj s povrchovou úpravou, ktorá uľahčuje údržbu.

Prírodný kameň
Dosky z prírodného kameňa sú veľmi vhodným materiálom na záhradné chodníky, lebo sa najlepšie začleňujú do okolia. Na dlažbu je najvhodnejší kameň vrstevnatej štruktúry, ktorý má aspoň jednu stranu rovnú; platne majú hrúbku 5 až 8 cm. Najlepšie je použiť miestny kameň, vyskytujúci sa v blízkom okolí. No treba brať do úvahy aj to, že bude vystavený vplyvom počasia a prihliadnuť na jeho odolnosť.

Najlepším materiálom na dlažby je vrstevnatý pieskovec. Má svetlú žltkastú farbu (hoci časom zosivie), výborne sa štiepe a opracováva. V tieni sa na jeho povrchu rýchlo rozmnožia riasy, takže dostane zelený povlak. Pekná je aj vrstevnatá rula so stálou svetlou hnedožltou farbou, ktorá sa však ťažko opracúva a ľahko praská. Vhodná je aj svetlá vrstevnatá (málo sa vyskytujúca) žula so žltkastou farbou, ktorá je tvrdšia než pieskovec (či opuka). Výborne poslúži aj tvrdá opuka (mäkká povrchová sa rozpadne za 1 až 2 sezóny), ktorá sa vyznačuje rôznorodosťou odtieňov, od svetložltej až po hnedočervenkastú, stálofarebnosťou a navyše sa dobre opracúva. Ak si zvolíme moderný štýl záhrady, uplatní sa aj bridlica tmavej farby, ktorá je veľmi úsporná, lebo sa dá štiepať na tenké dosky.

Tehlová dlažba

Na exteriérové použitie sú vhodné len plné, ostro pálené mrazuvzdorné tehly (zvonivky alebo klinkery). Majú peknú teplú farbu, ktorá dobre ladí so zeleňou záhrady. Dajú sa z nich vyskladať rôzne vzory a sú veľmi vhodné i na kombinácie s inými materiálmi pravidelných tvarov, lebo ich oživujú. Dlažba sa robí z tehál kladených na plocho do piesku, obrubníky z tehál na stojato do cementovej malty. Škáry treba zasypať zmesou piesku a hydraulického vápna. Kladenie tehlovej dlažby na chodníček je však prácne a pomerne drahé.

Drevená dlažba
Má všetky prednosti a nedostatky dreva. Je nehlučná, teplá, rýchloschnúca a na pohľad príjemná farbou i charakterom povrchu. Prirodzene pôsobí v podhorskom a horskom prostredí, pri chatách i zrubových stavbách, ale aj v detských kútikoch na hranie. Robí sa z guľatých klátikov (vysokých 15 až 20 cm) z tvrdého dreva. Vhodný je buk, dub, agát, čerešňa, brest, borovica, smrekovec, pričom môžeme použiť aj viaceré druhy dreva. Trvanlivosť a celková odolnosť závisí od kvality dreva, vhodného ochranného prostriedku a dôkladnej impregnácie (máčaním, aby ochranná látka prenikla hlboko a do všetkých trhlín) a tiež od dostatočne pevného a dobre izolovaného uloženia dreva do pôdy. Obrubníky pri tomto type chodníčka nerobíme.

Text: Ing. Ľubica Lešinská, PhD.
Foto: autorka, Semmelrock Stein+Design
Zodpovedný redaktor: Stanislav Botur

Komentáre

Pridaj komentár

Emailová adresa nebude zverejnená, poskytnutá iným osobám ani na ňu nebudeme nič posielať. Je však nutná na prevádzku diskusií. Pozrite si naše podmienky spracovania osobných údajov. Ak sa vám nechce zakaždým zadávať prezývku a email, využite možnosť bezplatnej registrácie.