Záhrada príťažlivá pre dušu

Záhrady majú budúcnosť. Pribúdajú všade tam, kde postavíme nový dom – možno ako satisfakcia za tie miesta, ktoré sme zaliali betónom či asfaltom. A každá záhrada je oproti tisíckam predchádzajúcich krásna trochu inak.

Galéria

Zo záhrad sme urobili prestížnu záležitosť, osobný triumf tvorivosti, ktorý treba ukázať priateľom a známym. Z obývačiek sme sa presťahovali von. Túžba po zelenom svete priamo pod oknami – ako atavizmus, ktorý nosíme v sebe z dávnej minulosti, keď príroda bola naším domovom – stále rastie a rastie. Záhrady sú sanatóriami duší. Budujeme ich pre celkom prozaickú ľudskú potrebu tešiť sa z krás, z obyčajnej vône kvetov, zo zmyselnej farebnosti. Rovnaké pohnútky viedli aj majiteľov rodinného domu, ktorí si ho bez záhrady nevedeli ani len predstaviť. Najmä domáca pani, ktorá navyše odmietla ruky i hlavy profesionálov a zariadila sa po svojom.

Problémy s pozemkom
Zo začiatku sa zdali takmer neriešiteľné. Pozemok pred domom mala rozdeliť cesta v novovznikajúcej ulici a ten kúsok, čo zostal za domom, bol na záhradu, akú si domáci predstavovali, trochu málo. A okrasná záhrada mimo domu? To vyzeralo ako nezmysel. Našťastie, dohoda so susedmi, ktorí vlastnili pozemok pred domom, bola rýchla a rovnako rýchly bol aj predaj. Lenže potrebný bol ešte kus zeme za domom. Pozemok tam bol zanedbaný a zarastený burinou, nik sa oň nestaral. Hoci domácemu táto zem nepatrila, kosil ju, aby sa burina ďalej nešírila a aby okolie jeho domu vyzeralo k svetu. Zanedbanú zem vlastnil iný majiteľ, ktorý sa však do predaja nehrnul. Čas bežal a neoblomný sused sa rozhodol stavať, potreboval peniaze a náhle sa všetko zvrtlo správnym smerom. Nakoniec privolil a naši domáci konečne mohli začať s vytváraním svojho súkromného raja.

Predzáhradka
Svahovitý pozemok domáci vyrovnali zeminou, ktorú získali z neďalekej stavby. Po zlej skúsenosti so záhradnou architektkou si domáca pani projekt záhrady navrhla sama. Priestor rozdelila na tri časti. V predzáhradke našli uplatnenie tradičné materiály – kameň, drevo, betónová dlažba, ktoré s kvetmi, trávnikom a vyššou zeleňou vytvorili priestor prebúdzajúci v návštevníkovi zvedavosť, čo sa skrýva v záhrade za domom. Vstupnú časť spevnili červenkastou zámkovou dlažbou – pevnú zem si vyžiadala nielen bezpečnosť, ale aj auto. Aby plocha nepôsobila stroho, po krajoch ju zdobí trávnik a stred vypĺňa ostrov s kvetinami, ktoré doslova vyrastajú z mora okruhliakov.

Čo je skryté
Povedľa domu vedie vydláždený betónový chodník do „hlavnej“ záhrady, ktorá je pred tvárou ulice skrytá. Tu najväčšiu plochu zaberá trávnik, z ktorého si z každej strany ukrojili polostrovy zelene. Betónové obrubníky sa im usilujú jasne vymedziť hranice. 

Záhrada má tvar obdĺžnika. Z troch strán je obohnaná múrom, iba posledná, najvzdialenejšia od domu, sa uskromnila s pletivovým plotom. Kde-tu ešte vidieť jeho konštrukciu, ale väčšiu časť už pohltili bujnejúce ihličnany a okrasné kry. A tak je to takmer po celom obvode záhrady – husté kry vyplazujú svoje zelené jazyky priamo do rovnej trávnatej plochy a príjemným spôsobom rušia snahu betónových obrubníkov o geometrickú usporiadanosť.

Pri prechádzke záhradou míňate polostrovy zelene a vydláždené kruhy. Mierne zvlnený chodník z kamenných (takmer) kruhov, ktoré čiastočne do seba zapadajú, vás dovedie až k záhradnému drevenému altánku. Jeho konštrukcia je jednoduchá – nosné piliere s priehľadnými latkovými stenami. Z besiedky vybavenej dreveným stolom a lavicami sa ponúka výhľad na celú záhradu. Ten pohľad stojí za to – dovolí pozorovateľovi na chvíľu zastať a hľadať súzvuk s okolitou scenériou. 

O niekoľko metrov ďalej sa trávnik končí obrubou zatočenou do oblúka. Farebnosť kríkov a stromov dopĺňajú kvety. Najnápadnejší je céder, no ani borievka s tujami nezaostávajú. Jemnosť do celej kompozície vnášajú žlté a červené ruže spolu s bielou záhradnou plastikou. 

Za hustým porastom sa skrýva úžitková časť. Vchod stráži drevená bránka bujne obrastená popínavými ružami, ktoré svojou ostrou červenou vnášajú do záhrady kontrast.

Človek nemusí byť profesionál, aby dokázal vytvoriť niečo príjemné a krásne. Zdá sa, že záhradné umenie musí mať človek v srdci – ako pani domáca. A podľa čoho spozná, že robí dobre to, čo robí? Celkom jednoducho. Keď vidí úsmev na tvárach svojich najbližších a priateľov, ktorí si sem občas prídu dobiť batérie.

Text, foto a kresba: Ivan Šimek
Zdroj: časopis Môj dom