Väčšina ľudí zapaľuje drevo nesprávne, hovorí kachliar Vladimír. Robíte to takto aj vy? Zbytočne ničíte pec

Oheň je dobrý sluha, ale zlý pán. Skúsený peciar a kachliar Vladimír Gajdoš sa stavbe a rekonštrukcii pecí profesionálne venuje od roku 2009. V rozhovore nám prezradil, prečo toto tradičné remeslo za komunizmu takmer úplne zaniklo, ako vrátiť zašlú slávu starým kachliam a prečo väčšina robí pri zakladaní ohňa chybu, ktorou si zbytočne ničí pec a prichádza o drahé teplo.

Galéria

Remeslom peciara/kachliara nás previedol Vladimír Gajdoš, majiteľ firmy piecka.sk. Stavbe pecí sa profesionálne venuje od roku 2009. Ako bývalý informatik si doplnil teoretické vzdelanie ukončené výučným listom a stal som sa členom cechu SCKK. Rád stavia akumulačné murované pece omietané hlinou, sporáky a pece na chlieb a repasuje staré kachľové pece. S pomocou architektky – manželky Silvie, sa snažia svoje pece navrhnúť čo najkrajšie a s kolegom Klaudom zasa čo najlepšie postaviť. Je členom občianskeho združenia ArTUR, ktoré propaguje prírodné staviteľstvo.

Čo robí dobrého peciara peciarom? Aké musel a musí mať zručnosti?

Peciar/kachliar prináša oheň do domácnosti, takže predovšetkým musel a musí byť zodpovedný – keďže ako všetci vieme, oheň je dobrý sluha, ale zlý pán. Vždy, dnes aj v minulosti, potreboval viacero zručností. Ide totiž o „komplexné“ remeslo. Základom boli a sú murárske zručnosti nadobudnuté praxou a teoretické vedomosti dimenzovania spalinových ťahov. Ďalšou zručnosťou je vedieť pec správne navrhnúť, pričom treba zohľadniť tak priestor, v ktorom sa bude pec nachádzať – jeho parametre (objem, zateplenie, typ stavby a jej akumulačnú schopnosť a pod.), ako aj požiadavky zákazníka. Pridanou hodnotou je, ak má kachliar estetické cítenie alebo pri návrhu spolupracuje s dizajnérom alebo architektom.

V súčasnosti je vhodné mať aj komunikačné zručnosti, aby kachliar vedel správne načítať očakávania budúceho majiteľa pece a zároveň vedel odkomunikovať technické limity pece a priestoru. Zrejme viac ako v minulosti sa k tomu v súčasnej rýchlej dobe pridáva aj ochota celoživotného vzdelávania, sledovania trendov a nestratiť chuť rozvíjať svoje schopnosti.

Od čiernych kuchýň po zákaz remesla: Ako pece prežili komunizmus

Do akého obdobia siaha výstavba prvých pecí na Slovensku?

Pece sa postupne vylepšovali od praveku. Najskôr boli vo forme jednoduchých jám a polozapustených pecí z hliny a kameňa na prípravu jedla a jednoduché vypaľovanie keramiky. V období Veľkej Moravy sa začali stavať klenbové pece na chlieb a oheň sa stával súčasťou domácností.

V stredoveku v 14. až 15. storočí sa už vyrábali kachlice, ktoré boli spočiatku okrúhle/miskové a umožňovali stavať uzatvorené pece na vykurovanie, teda dym sa odvádzal do komína. Výskyt kachľových pecí na našom území dokladajú nálezy napríklad na západnom Slovensku – habánske kachlice alebo na východnom Slovensku v Prešove zo 16. storočia.

Na varenie sa však dlho používal otvorený oheň, a to v podobe tzv. „čiernych kuchýň“, ako ich poznáme a môžeme vidieť v skanzenoch. Až v 18. a 19. storočí umožnil rozvoj hutníctva výrobu liatinových platní a roštov, vďaka čomu sa mohli spaliny uzatvoriť nielen v peciach, ale aj v sporákoch na varenie. Z otvoreného ohniska sa tak varenie dostalo na sporákovú platňu, čo bolo oveľa pohodlnejšie a čistejšie. Následne sa začalo aj s výrobou prenosných kovových sporákov.

Na vykurovanie vznikajú samostatne stojace liatinové kachle, ktoré boli prenosné alebo stavané z liatinových blokov na mieste. Nasledovala výroba liatinových vložiek do obostavieb (väčšinou sa obostavba realizovala z keramických kachlíc). Na Slovensku sa datuje na začiatok 20. storočia, keď napríklad firma Moravia začala s výrobou legendárnej vložky Meteor. Išlo o teplovzdušné kúrenie (predchodcovia dnešných krbových vložiek, ale bez zasklených dvierok, prípadne s dvierkami so sľudou – „malé okienka“, cez ktoré oheň presvital) a umožňovali kúrenie aj uhlím alebo koksom, čo bolo v bytových domoch v mestách praktickejšie.

Čo sa týka povrchových úprav murovaných pecí a sporákov, bežní ľudia mali pece najčastejšie omietané hlinenou alebo vápennou omietkou a následne natierané vápnom. V honosnejších sídlach a v neskorších obdobiach aj v bežných domácnostiach sa plášť pecí staval priamo z keramických kachlíc s glazovaným povrchom, ktoré sú charakteristické pre kachľové pece.

Kachlice a kachľové pece sa postupne vyvíjali do podoby, ako ich poznáme dnes, a boli súčasťou mnohých domácností až do prvej polovice 20. storočia. Na území Slovenska bolo veľa menších výrobcov kachlíc, napr. v Modre, na území Čiech bol väčší výrobca v Rakovníku.

Nástupom budovania komunizmu sa kachliarstvo začalo vytrácať. Najväčším dôvodom bol zrejme začiatok masívnej výstavby bytových domov, kde sa vykurovalo z centrálneho zdroja tepla. V rodinných domoch začali pece nahrádzať kotle rôzneho typu. Čiastočne k tomu prispel aj fakt, že v tom období nebolo remeslo ako také v súlade s kolektivizáciou a so zavádzaním masovej výroby riadenej zhora. Vedieť sa samostatne uživiť bolo v príkrom rozpore s ideológiou, keďže samostatný človek by mohol mať aj vlastný názor! A tak na dlhých, približne 40 rokov, sa remeslo vytratilo zo škôl a začalo sa vytrácať aj zo života. Existujúce pece sa udržiavali, ak sa používali, nové sa však stavali minimálne. Výnimkou boli otvorené krby, ktoré začali stavať šikovní murári alebo si ich stavali ľudia svojpomocne na chalupách alebo chatkách v záhradkárskych kolóniách. Následky cítime dodnes. Stratené generácie kachliarov prerušili odovzdávanie skúseností a kontinuitu vývoja.

Aká je situácia v kachliarstve dnes?

Rok po nežnej revolúcii vydali architekti Peter Havaš a Vladimír Institoris „kachliarsku bibliu“ – knihu Kozuby a kachľové pece. Z tejto publikácie dodnes čerpajú základné informácie záujemcovia o kachliarstvo. V roku 1992 vznikol Cech kachliarov so snahou znovu oživiť remeslo a vzdelávanie v tomto odbore.

Čo sa týka legislatívy, v súčasnosti je kachliarstvo viazanou živnosťou, na ktorú je potrebné mať výučný list v odbore kachliarstvo. Ten je možné získať vďaka cechu, ktorý vzdelávanie organizuje, alebo na odbornej škole, na ktorej otvoria takýto odbor. Situácia v kachliarstve sa u nás časom menila, zažil som aj obdobie, keď existovali tri cechy.

Slovensko sa v 90. rokoch stalo novým trhom pre zahraničných výrobcov kachliarskych produktov. V oblasti krbových vložiek to prinieslo konkurenčný boj, čo je pre zákazníkov výhodné, pretože majú väčší výber a na trhu sa presadili aj domáci výrobcovia krbových vložiek.

V oblasti pecí to bolo horšie. Síce sa s výukou kachliarskeho remesla opäť začalo, ale výrobcovia systémových riešení zo zahraničia prišli so silným marketingom. Stavba pecí tradičným spôsobom tak išla viac do úzadia a presadili sa systémové riešenia, kde sa kachliar stáva viac montážnikom prefabrikovaných pecí. Ja si myslím, že sa dá postaviť moderná kvalitná pec aj zo základných kachliarskych stavebných materiálov (keramické kachlice, šamotové tehly a platne, kachliarska malta, dvierka), ak kachliar ovláda problematiku do dostatočnej hĺbky.

Kachliar by mal mať rozhľad a vedieť tak zákazníkovi ponúknuť rôzne riešenia s nezaujatým vysvetlením, v čom sú ich plusy a mínusy. Stáva sa však, že zákazník dostáva protichodné informácie. Ako nedávno u zákazníka, ktorý si kúpil starší domček s kachľovou pecou, keď od jedného kachliara dostal radu, že opraviť takú pec sa neoplatí, a kominár mu povedal, že komín sa vyvložkovať nedá, lebo je v stene zahnutý. Odo mňa dostal informáciu, že takéto pece rekonštruujeme do plne funkčného stavu a komín sa s menšími úpravami vyvložkovať dá, čo potvrdil ďalší kominár. Toto nie je pre nás kachliarov dobrá vizitka a zákazník nevie, čomu má veriť.

V posledných rokoch rastie tlak na znižovanie emisií v rôznych oblastiach, a tak sa v tomto smere prijala norma aj pre kachliarov.

Tradičná stavba kachľovej pece vs. moderné materiály

Aké materiály sa používali a ako prebiehala výstavba kachľovej pece v minulosti a dnes?

Stavba kachľovej pece v minulosti bola pre kachliara o čosi prácnejšia. Kedysi nevedeli keramikári vyrobiť presné kachlice ako dnes, tak si ich museli kachliari na stavbe zabrusovať. Na to však mali iba brúsny kameň, takže pred zabrúsením museli z kachlice kachliarskym nožom osekať „mäso“ – časť kachlice po obvode z vnútornej strany, aby ju stenčili, a tak ju mohli ručne zabrúsiť. Často sa stavalo bez škáry, čo znamená, že kachlice dosadali k sebe bez medzery, takže ich musel kachliar zabrúsiť čo najpresnejšie. Preto je dnes dôležité pred rozoberaním starých kachľoviek kachlice označiť tak, aby pri sa pri stavbe vedeli dať na to isté miesto. Označíme si napríklad rady písmenami „A, B, C…“ a pozíciu v rade číslami napríklad od dvierok. Ideálne je si takto označenú pec aj odfotiť z viacerých uhlov.

Samotná stavba plášťa kachľovej pece sa oproti minulosti veľmi nelíši. Väčšinou sa stále kachlice murujú na kachliarsku hlinu a spájajú sponkami z hrubého pevného drôtu. Ten drží kachlice pokope, aj keď sa teplom „natiahnu“. Spoj musí byť pružný, nie však príliš pevný, aby keramika pri rozťahovaní nepraskla, keďže je krehká.

Rozdiel oproti minulosti je predovšetkým v stavbe vnútra pece. Kedysi si majstri museli vystačiť s kachliarskou hlinou, obyčajnými tehlami a škridlami a čo sa týka náradia len s kladivom a sekáčom. Dnes máme k dispozícii odolný šamotový materiál v rôznych hrúbkach a tvaroch a tie si vieme na mieru brúskami a pílami narezať s milimetrovou presnosťou. Máme k dispozícii kachliarske malty s rôznymi vlastnosťami a lehotami spracovania. Veľkosť ohniska a parametre spalinových ťahov si vieme prerátať zjednodušene alebo výpočtami podľa noriem, alebo prepočtovým programom v počítači. Časti kachľových pecí vieme aj omietnuť hlinenou omietkou alebo kachliarskymi omietkami.

Aké materiály sa využívajú pri rekonštrukcii starých pecí? Ide o rovnaké materiály, ako sa používali v minulosti, alebo o úplne odlišné?

To závisí od toho, či ide o rekonštrukciu historickú/pamiatkovú, kde sa kladie dôraz viac na pôvodné postupy a materiály, alebo o rekonštrukciu pece, pri ktorej je hlavnou úlohou použiť pôvodné súčasti pece – kachlice prípadne aj dvierka, a postaviť z nich plnohodnotne funkčnú pec.

V prvom prípade sú nápomocní pamiatkari a reštaurátori, používajú sa výlučne pôvodné postupy a materiály – kachliarska hlina (zmes ílu a piesku) a tehly. Ak je pec veľmi poškodená, realizuje sa rekonštrukcia do podoby exponátu – zachová sa tvar, pec však nie je funkčná. Ak to kachlice umožňujú, pôvodnými postupmi je možné pec postaviť aj do funkčného stavu, prevádzka pece je však obmedzená (maximálnou dávkou paliva a intervalom prikladania), aby nedošlo k jej poškodeniu.

Pri rekonštrukcii do plne funkčného stavu používame aj pôvodné postupy, keď sa kachliarskou hlinou spájajú keramické kachlice a takto sa vymuruje plášť pece, ale vnútro pece – ohnisko a ťahový/spalinový systém je ako pri súčasných peciach vystavaný moderným spôsobom zo šamotu s prepočtom a dimenzovaním podľa aktuálnych noriem. Takto vieme „vdýchnuť nový život“ peciam, ktoré už niekoľko desaťročí slúžili a znova zopár desaťročí slúžiť budú.

S akými typmi pecí na vykurovanie sa možno na Slovensku najčastejšie stretnúť?

Ak hovoríme o peciach, teda o spotrebičoch na tuhé palivo na kúrenie so spalinovými ťahmi, najčastejšie sa dnes zrejme stavajú systémové pece s moderným dizajnom. Na prefabrikované ohnisko sa napoja spalinové ťahy z predpripravených dielcov a to sa obostaví akumulačnými platňami. Tie sa omietnu celé alebo čiastočne sa na ne nalepí keramika.

Stále sa stavajú aj moderné kachľové pece postavené tradičným spôsobom. Na Slovensku existuje aj viacero samostatných keramikárov a väčších firiem, ktoré vyrábajú keramické kachlice na stavbu týchto pecí (veľa ľudí si myslí, že kachľové pece sa keramikou obkladajú, pravdou však je, že z kachlíc sa stavajú – murujú).

Môžeme sa stretnúť aj s omietanými pecami hlinenou omietkou rôznych tvarov a veľkostí.

Stavajú sa aj tzv. hypokaustové pece. Tento typ pecí nám umožňuje postaviť pec rôznych tvarov, vhodná napríklad pri požiadavke na vykurované ležovisko alebo sedenie. Konštrukčne ide o riešenie, keď vnútri pece je medzi jadrom pece (ohnisko a spalinový systém) a plášťom pece väčšia medzera. Takže teplo z jadra pece ohrieva vzduch vnútri pece a ten následne ohrieva plášť a teda povrch pece.

Stavajú sa u nás aj netradičné pece?

Na Slovensko prenikli aj murované pece s povrchom tehlovým alebo omietaným, tzv. fínske pece. Ide o kategóriu ťažkých až veľmi ťažkých pecí s iným systémom spalinových ťahov, ako je u nás zvykom. Keďže sa začali stavať domy, do ktorých sú tieto pece vhodné, našli si u nás uplatnenie.

Ak je kachliarom umelec, môžu byť jeho pece aj umeleckým dielom. Jedným z takýchto kachliarov bol architekt Vladimír Institoris, ktorého si čitatelia možno aj pamätajú, keďže prispel viacerými článkami do tohto časopisu. Svojím prínosom zanechal nezmazateľnú stopu v slovenskom kachliarstve, česť jeho pamiatke.

Na aké ďalšie účely sa pece stavajú?

Samozrejme, na varenie v domácnostiach sú rozšírené sporáky v kuchyniach a v altánkoch, resp. prístavbách sú zostavy na varenie zložené z rôznych kombinácií otvorených krbov, grilov, sporákov, udiarní a pecí na chlieb alebo pizzu. Na profesionálne účely sa stavajú pizza pece, samozrejme, s potrebnou certifikáciou.

Prečo treba v peci zapaľovať drevo zhora

Čo bolo, resp. je dôležité dodržať, aby mala pec dobrý ťah?

Správny ťah znamená mať vyváženú sústavu ohnisko – ťahy – komín. Pece sú tzv. podtlakové spotrebiče, čo znamená, že správne pracujú, len ak sú napojené na komín, ktorý vytvára neustály podtlak. Čiže prvým predpokladom je dobrý komín, čo však neznamená, že čím silnejší tým lepší. Dnes, keď máme komíny s kruhovým prierezom, hladkým povrchom, prípadne antikorové komíny, je rovnaký problém s predimenzovaním ako s poddimenzovaním. Správne parametre komína vie určiť kominár, ak vie, čo chcete naň pripojiť, alebo kachliar, ak vie, akú pec ide postaviť. Preto je dôležité poradiť sa s odborníkom a mať jasnú predstavu už vo fáze projektovania nového domu, resp. pri prestavbe. Často sa stretávame na stavbách s nevhodne postavenými komínmi.

Ak aj je správne navrhnutá sústava ohnisko – ťahy – komín, k dobrému ťahu musí prispieť aj správna obsluha. Pec by mala mať v návode predpísanú nielen maximálnu dávku paliva, ale aj minimálnu. Palivo, štiepané drevo alebo drevené brikety musia mať správnu vlhkosť, pod 20 percent a veľkosť, maximálny priemer 10 cm. Do ohniska sa musí počas horenia privádzať dostatočné množstvo vzduchu, ideálne z exteriéru. A dávku paliva je najlepšie zapaľovať zhora. Najskôr naukladáme polená do prekrížených vrstiev a navrch položíme podpaľač a triesky. Takto odpálená dávka nám najprv zohreje a naštartuje komín a postupne sa prepadávajúce uhlíky budú zapaľovať zvyšnú dávku. Týmto spôsobom dochádza k menším emisiám, nezanášajú sa ťahy a komín a v ohnisku vznikne viac tepla, čiže je to aj efektívnejšie.

Ako dlho dokázala/dokáže pec udržať teplo?

Ak v minulosti dokázala pec preklenúť noc, bol to úspech. V súčasnosti vďaka zaizolovaným stavbám, kvalitným komínom a moderným akumulačným peciam vieme bez veľkých teplotných výkyvov udržať teplo štandardne 24 hodín, v ideálnych prípadoch aj 48 hodín. To znamená, že naložíte do pece dávku paliva, po približne dvoch hodinách, keď je horenie ukončené, pec uzatvoríte, a ďalšie prikladanie paliva je potrebné nasledujúci deň alebo až o dva dni. Takýto spôsob je celkom pohodlný, šetrný pre prírodu aj peňaženku.

Samozrejme, hlavným parametrom tepelnej zotrvačnosti je hmotnosť pece. Malé stĺpové kachľové pece sú v kategórii malých akumulačných pecí a majú približne 600 až 800 kg, o čosi väčšie pece 1 000 až 1 200 kg. Stredne veľké pece majú hmotnosť v rozpätí 1 800 až 2 500 kg a nad 2 500 kg ide o veľmi ťažké pece (väčšinou sú to fínske pece alebo pece postavené cez poschodie). Aby bola v obytnom priestore tepelná pohoda, musí mať pec adekvátnu povrchovú teplotu – inú pre tzv. ľahké stavby (drevodomy, slamené domy) a inú pre domy masívne (murované napr. z tehiel).

Patrí ťažká pec do pasívneho domu?

Sú pece teda vhodné aj do súčasných domov s nízkymi nárokmi na spotrebu energie? Aký typ pece by ste odporučili?

Áno, sú vhodné, ale treba dbať na správne nadimenzovanie, aby nedochádzalo k prekurovaniu priestoru. Realizácie máme dokonca aj v pasívnych domoch. S ohľadom na neistú dobu, v ktorej žijeme, je však vhodné mať nejaký spotrebič na tuhé palivo nezávislé od elektriny v každom dome. Ako núdzové riešenie stačí mať postavený komín a hoci len funkčné „peterky“ alebo prenosný sporák v garáži. V prípade krízy tak môžete za pár hodín kúriť.

Ak sú však na to podmienky, ja by som odporúčal akumulačnú pec omietanú alebo z keramických kachlíc a s dostatočnou hmotnosťou a veľkosťou. To už však závisí od správneho nadimenzovania na mieru konkrétneho priestoru a požiadaviek. Netreba zabudnúť ani na externý prívod vzduchu na horenie. Jednoduché akumulačné pece nezávislé od elektriny sú spoľahlivým zdrojom tepla. Pec dáva zdravé sálavé teplo (nevíri a neprepaľuje prach) a pri pohľade do ohňa zahreje aj na duši.

Rozhovor pripravila: Andrea Dingová
Foto: Miro Pochyba, archív piecka.sk
Zdroj: Časopis urob si sám