Pestujeme huby

Huby nás od pradávna lákajú vôňou, chuťou, vzhľadom, ale aj svojou tajuplnosťou. Rastú  na skrytých miestach, akoby sa s nami hrali na  schovávačku. Možno preto, že „hubačka“  - hľadanie húb, svojim charakterom pripomína  poľovačku, priťahuje  čoraz viac ľudí. Záujem o huby však narastá aj vďaka pribúdajúcim informáciám o ich gastronomických a dietetických, ale aj liečebných vlastnostiach. Z toho istého dôvodu rastie aj záujem o ich amatérske i priemyselné umelé pestovanie.

Kde rastú

Rastové podmienky

Podmienky výskytu istých konkrétnych druhov húb sú veľmi komplikované a napriek intenzívnemu výskumu nie sú pri mnohých druhoch stále dokonale známe. Niektoré druhy húb vyhľadávajú vápenaté pôdy, iné zasa kyslejšie a ich vývin  sa úzko viaže na rozličné špecializované spoločenstvá zelených rastlín (tzv. mykoríza). V horských ihličnatých lesoch sa preto zväčša stretávame s celkom inými hubami ako v nížinných listnatých lesoch. Podobný  je aj rozdiel vo výskyte húb medzi horskými pasienkami a nížinnými lúkami. V prirodzených porastoch lužných lesov tiež rastú celkom iné huby ako v kultúrnych dúbravách alebo borinách, hoci sú tieto rôzne biotopy vzdialené od seba sotva pár kilometrov.

Obr. vpravo hore: Na dobovej fotografii vidno, že na hľadanie hľuzoviek sa pôvodne používali prasce a až neskôr cvičené psy.

Obr. vpravo: Hľuzovka parí k vyhľadávaným pochutinám už od antiky. Umelé pestovanie hľuzoviek spočíva vo vysádzaní dubových semenáčikov zozberaných v oblasti výskytu hľuzoviek. Prvé výnosy sa však objavia až po 10 – 12 rokoch od založenia plantáže.

Obr. vľavo dole:

V prírode rastúci húževnatec vyzerá veľmi pôsobivo.

Navyše huby potrebujú pre svoj rast primeranú teplotu vzduchu a pôdy, dostatok vlahy na istý dlhší čas a pokojné povetrie. Za veterného počasia rastú málo. Po krátkom, málo výdatnom daždi za teplých slnečných dní sa objavia na rôznych miestach niektoré druhy húb, avšak dlho nerastú. Za trvalého suchého počasia sa nájdu veľmi zriedkavo iba určité druhy húb, a to len vo vlhkých tienistých údoliach, na brehoch potokov a na svahoch orientovaných na sever. Ani dlhotrvajúce dažde nie sú priaznivé pre rast húb, najmä v nižšie položených miestach.

Zložitosť a komplikovanosť podmienok vývoja plodníc húb v prírodnom prostredí neumožňovala ich širšie využitie vo výžive a produkcii potravín. Dôkladné znalosti o prirodzenom prostredí, ktoré podporuje, resp. podmieňuje výskyt a rast húb nám umožňujú pestovať ich aj v umelo vytvorených podmienkach.

Obr. vpravo: Vo východnej Európe je veľmi obľúbené mliečne kvasenie húb. Oblanšírované odkvapkané huby ukladáme vo vrstvách do väčšej nádoby (hlineného, dreveného alebo kameninového súdka) vystlanej kôprom, viničovými, resp. višňovými listami. Jednotlivé vrstvy mierne solíme (asi 1 %), prípadne rozhodíme jemne pokrájaný cesnak. Keď je nádoba plná, prekryjeme huby drevenými doštičkami, ktoré zaťažíme. Nádobu uzavrieme tak, aby k obsahu nemal prístup vzduch. Po 1 – 5 týždňoch (podľa teploty okolia) sú huby vykvasené a môžeme ich podávať ako prílohu, resp. ich použijeme na prípravu kyslých omáčok. Uzavreté nenačaté kvasené huby vydržia v chladnej pivnici až do ďalšej sezóny. Niektorí odborníci vykvasené huby prekladajú do pohárov so sladkokyslým nálevom a krátko sterilizujú. Osvedčil sa najmä Balaštíkov nálev – 1,5 l vody, 350 ml 8 % octu, 50 g soli, 200 g cukru alebo 28 tabletiek sladidla a korenie (4 až 6 zrniek čierneho a 2 zrnká nového), prípadne iné obľúbené pochutiny – plátok cibule, kôpor a pod.

Huby domáce

Huby bez „hubačky“

Pestovanie húb

Umelé pestovanie húb (domestifikácia) je vlastne iba na začiatku svojej histórie. Podľa dostupných údajov (A. Ginterová, 1991)  bolo do roku 1975 najviac rozšírené pestovanie pečiarok tzv. „šampiňónov“ (vyše 1 milión ton ročne), po nich nasleduje Húževnatec šitake (250 000 t/r), pošvovec (65 000 t/r), peniazovka (60 000 t/r), rôsolovec (46 000 t/r), hlivy (40 000 t/r), Šupinačka nameko (17 000 t/r), ďalej uchovce, golierovky, hľuzovky a iné.

Obr.: Pestovanie šitake patrí v Japonsku k veľmi výnosným typom  podnikania.

Pestovanie väčšiny týchto húb vyžaduje značné náklady na zariadenie, dlhodobé skúsenosti a dôsledné dodržiavanie technológie, a najmä hygieny.

Každý pestovateľ húb by si mal zapamätať, že celé jeho úsilie a všetky investície môžu doslova úplne zmariť hoci aj nesterilné (plesňami či parazitmi zamorené) vidly zapichnuté do substrátu.

Amatérske pestovanie pečiarok

Môžeme si vybrať z  viacerých variantov zloženia substrátu:

Najbežnejší je spôsob pestovania v záhonoch. Substrát uložíme na asi 30 cm výšku a 60 – 70 cm šírku, rozložíme sadivo a prekryjeme  asi 3 cm vrstvou krycej zeminy.

Pri debničkovom spôsobe pestovania používame 15 – 20 cm vysoké debničky naplnené substrátom. Do hĺbky 5- 8 cm rozmiestnime 5 – 6 kusov sadiva v hrudkách veľkosti orecha. Keď substrát prerastie podhubím, prekryjeme ho 3 cm vrstvou krycej zeminy. Výnosy sú väčšie než pri záhonovom pestovaní.

Pri pestovaní šampiňónov v policiach postupujeme ako pri debničkovom pestovaní, ale ušetríme miesto. Manipulačný priestor medzi policami by mal byť 30 – 40 cm.

Na rukávcový spôsob pestovania sa využíva substrát naplnený do fóliového rukávca. Plodnice sa vytvárajú na miestach, kde do fólie prerazíme otvory. Tento spôsob má náročnejšie  riešenie zavlažovania.

Jednoduchá zmes bez konského hnoja:
slama 1000 kg
hydinový trus 200 kg 
močovina 1 kg 

Zmes so separovaným hovädzím hnojom:
slama 1 000 kg
hovädzí hnoj 300 kg
hydinový trus 50 kg 
močovina 1,5 kg

Hayesova a Randlova zmes:
konský hnoj 1 000 kg
hydinový trus 100 kg
melasa 40 kg
sadra 15 kg

Yoderova a Sindenova zmes:
seno 1000 kg
drvené kukuričné vretená 1 700 kg
sušené výpalky 34 kg
sadra 23 kg
močovina 14 kg 
chlorid draselný 11 kg
dusičnan amónny 11 kg

Schislerova zmes:
seno 68 kg
drvené kukuričné vretená 68 kg
sušené výpalky 14 kg
hydinový trus 11 kg
sadra 4,5 kg
potaš 1,6 kg 

Pestovanie na konskom hnoji
Ak sa  rozhodneme pre konský hnoj, budeme na dopestovanie asi 500 kg pečiarok potrebovať približne 5 t  konského hnoja, teda na jeden cyklu použijeme 2,5 t konského hnoja. 

Na navlhčenie hnoja potrebujeme čistú betónovú plochu vyspádovanú do jamy, aby sme mohli zachytiť a opakovane využiť všetku tekutinu, čo nám pri zvhlčovaní z hnoja vytečie. Zvlhčený hnoj  sa potom v profesionálnej úpravni prehrieva horúcou parou, aby sa zahubili škodlivé baktérie a podporila  fermentačná funkcia termofilných mikroorganizmov.  V amatérskych podmienkach však postupujeme nasledujúcim – klasickým spôsobom, ktorý ale prináša väčšie riziko kontaminácie.

Zmes uložíme do tvaru hranolu s výškou minimálne 1 – 1,5 m a šírkou 1 m. Dĺžku hroble upravíme podľa množstva substrátu.  Materiál v hromade sa činnosťou baktérií zahrieva, čím  sa začne proces fermentácie substrátu.  Aby sme fermentáciu usmernili, musíme hromadu na 5., 9. a 13. deň prehodiť, resp. premiešať. Vyfermentovaný substrát bude  pripravený na očkovanie o 14 -16 dní.

Vychladnutý substrát rozprestrieme na záhony do výšky 18 – 25 cm, alebo nasypeme do PE vriec do výšky 40 cm a na povrch rozmiestnime sadivo. Substrát so sadivom premiešame a povrch urovnáme. Spotreba sadiva je asi  1 liter sadby na 1 – 4 m². Ak použijeme väčšie množstvo sadby, dosiahneme rýchlejšie a istejšie prerastanie.

Po štrnástich dňoch od očkovania prekryjeme substrát 3 cm vrstvou rašeliny  premiešanej s mletým vápencom v pomere 1 : 1. Povrch od naočkovania udržiavame vlhký (kropením), nesmieme ho však premáčať.

Zber

Pestovanie drevokazných húb

Hliva ustricovitá (Pleurotus ostreatus)

Pestovanie na polienkach

Základný spôsob pestovania hlivy – tzv. polienkový – využíva jej prírodný životný princíp – schopnosť spracovávať pre svoje životné potreby odumreté drevo. Výťažnosť je asi 15 % z hmoty použitého dreva. Plodivosť je v niekoľkých vlnách (najmä po ochladení) počas 2 – 3 a viac rokov. Vhodné podmienky na tento spôsob pestovania nájdeme takmer v každej bežnej záhrade.

Príprava polienok

Očkovanie a prerastanie

Rozmiestnenie a zber

Koncom augusta polienka prerastené podhubím vyberieme z úložných priestorov a zasadíme ich do hĺbky 10 – 15 cm do trávnika na vlhkom, zatienenom a záveternom mieste záhrady. Zaočkované polienka najlepšie rodia pri teplote okolo 15  ºC a pri vysokej relatívnej vlhkosti vzduchu. Prvé plodnice môžeme očakávať koncom septembra. Dôležité je, aby bola okolitá pôda  vlhká. Jej trávnatý povrch vytvára vhodnú mikroklímu.

Najkvalitnejšie sú mladé, pevné, nie príliš rozvinuté plodnice. Zberáme ich vykrútením alebo odrezaním z klátika. V priebehu dvoch jesenných mesiacov zozbierame plodnice hlivy asi z troch plodných vĺn. Za rok môžeme z 1 m3 dreva zozbierať priemerne asi 200 kg plodníc. Polienka dávajú najväčšiu úrodu v druhom roku a celkove rodia 3 až 4 roky.

Intenzívne pestovanie
Na intenzívne pestovanie hlivy ustricovej alebo golierovky slamomilnej využívame lignocelulózové materiály, najmä odpady – piliny, stružliny, drvené kukuričné kôrovie, rozmelnenú pšeničnú slamu, ľanové pazderie a pod.

Je trochu zložitejšia, vyžaduje si drvenie, tepelné preparovanie substrátu a svetlú vetranú miestnosť s teplotou okolo 15  ºC. Rodivosť je však veľmi skorá, intenzívnejšia, aj keď krátkodobá. Výťažnosť je však až 25  % zo sušiny substrátu. Viacnásobným zopakovaním produkčného cyklu v tej istej miestnosti však dokážeme vytvoriť aj na malej ploche veľmi slušnú produkciu.

Substrát vyrábame z obilnej slamy (kukuričného kôrovia, pilín a pod.), ktorú najprv rozrežeme na asi centimetrové kúsky, navlhčíme a preparujeme horúcou parou (100  ºC) niekoľko hodín.

Omnoho jednoduchšie a menej náročné je pestovanie na substráte umiestnenom v polyetylénových  (alebo – pri golierovke – textilných) vreciach. Vyžaduje menšie manipulačné priestory a prakticky minimálne investície.

Pri zjednodušenom spôsobe pestovania hlivy balíky slamy namočíme do horúcej vody alebo ich ňou dôkladne popolievame v igelitových vreciach s odstrihnutými rožkami, aby mohla  voda odtiecť. Na druhý deň procedúru  zopakujeme.

Po vychladnutí (max. 30  ºC) balíky očkujeme podhubím rozdrobeným na kúsky veľkosti orecha. Vrece voľne zaviažeme a otvory prekryjeme gázou alebo vatou. Vrecia uložíme na chladnejšie (15 – 20  ºC) tienisté,  resp. tmavé, dobre vetrané miesto. Slamu v priebehu 6 – 8 týždňov poprerastá biele podhubie. Vrece na viacerých miestach opatrne narežeme tak, aby sme nepoškodili podhubie. V chladnejšom období (jar – jeseň) sa na balíkoch v miestach rezu tvoria plodnice, ktoré odrežeme alebo opatrne vykrútime. V období plodenia hlivu síce chránime pred priamymi slnečnými lúčmi, ale zabezpečíme dostatok svetla, aby plodnice neboli deformované. Substrát rodí vo vlnách 1 až 3 mesiace.

Na pestovanie golierovky použijeme žihľavové alebo textilné vrece, ktoré natlačíme slamou (prípadne iným lignosubstrátom), postavíme do vane a dôkladne poprelievame čo najhorúcejšou vodou. Vrece necháme odkvapkať a vychladnúť. Potom do vreca po obvode nasypeme rozmelnené sadivo (asi 0,5 l na vrece), vrece zaviažeme a necháme  2- 3 týždne v čistej tmavej miestnosti. Keď sa na povrchu vreca začnú objavovať biele prerastajúce fľaky mycélia, prevezieme ho na tienisté miesto do záhradky (prípadne aj na balkón) a pokryjeme  5 – 10 cm vrstvou  krycej zeminy.  Mycélium prerastá do krycej zeminy asi 10 až 14 dní a po ďalších asi 14 dňoch sa začne objavovať prvá úroda plodníc. Najväčšie úrody prináša prvá a druhá vlna, ale zber môže pokračovať až do mrazov. Plodnice zberáme vtedy, keď  sa klobúk pootvorí a  velum (plachtička) odlúpi od lupeňov. Prezreté plodnice s vyvráteným okrajom klobúka a čiernymi lupeňmi sú už nechutné. Zo 100 kg  mokrého substrátu (slamy) môžeme získať, ak sa nám bude dariť, až 33 kg plodníc.

Aj umelo pestované huby obsahujú relatívne veľa minerálnych látok – asi 10 % zo sušiny. Veľmi zaujímavý je však obsah biologicky aktívnych látok – lektínov, ktoré zvyšujú obranyschopnosť organizmu. V hubách sa nachádzajú vitamíny B2 a B12, menšie množstvo vitamínu C a organických kyselín: škoricovej, vanilínovej, kumarovej a iných. Značné množstvo glykogénu (energetickej zásobnej látky živočíchov),  nestráviteľného mykochitínu – balastnej látky, ktorá  podporuje črevnú peristaltiku a lecitínu  – majú vplyv na odbúravanie cholesterolu a znižovanie hladiny cukru v krvi. Japonským vedcom sa podarilo na pokusných zvieratách potvrdiť prítomnosť antitumorových a imunostimulačných látok v húževnatci jedlom (shitake) a v hlive ustricovej. U nás je dostupný napríklad aj výťažok z hlivy – imunoglukán.

Z doteraz známych výskumov vyplýva, že huby, ako stála súčasť výživy, môžu mať v dlhodobom pohľade aj vplyv na zníženie  srdcových a cievnych ochorení.

Umelé pestovanie kyjaničky purpurovej –  námeľa (kedysi obávaného pôvodcu epidémií masového šialenstva) prináša pestovateľom obrovské zisky. Predajom sklerócií kyjaničky farmaceutickému priemyslu možno (v závislosti na kvalite) z jedného hektára získať sumy radovo v desiatkach i stovkách tisíc.		Parazit podobný námeľu – sneť kukuričná – obsahuje menej účinných látok.
Ryšavec šikmý (nazývaný aj čaga) spôsobuje v imperfektnom štádiu vývoja hrče na brezách. Výťažky a čaj z neho pôsobia proti rakovine hrubého čreva a pľúc. Čaga vzbudila veľkú mediálnu pozornosť po zverejnení informácie, že známy spisovateľ a disident Solženycin si počas väznenia v gulagu odvarom z nej zázračne vyliečil pokročilú rakovinu.

Text a kresby: Jozef Pobjecký
Foto: archív USS