Záhrada členitá ako hory

Pekná záhrada môže vzniknúť všelijako. Pán Pavol tú svoju vybudoval na skládke odpadkov a sutiny, čo paradoxne dalo základ zaujímavému viacúrovňovému terénu. Jeho podhorská záhrada je taká členitá ako neďaleké hory.

Galéria

Pán Pavol zakladal záhradu, ktorá je ešte stále vo výstavbe, pred štyrmi rokmi. Jej zrod nebol úplne jednoduchý, najmä preto, lebo sa na ňom podieľal len jeden muž. Nakoniec sa mu však podarilo vybudovať jej základ v „rustikálno-romantickom štýle s japonskými prvkami“, ako sám pomenoval svoje dielo.

Skultúrňovanie pozemku
Oproti domu cez cestu stála kedysi drevárska fabrika, v ktorej sa vyrábali drevené paličky na nanuky a pre doktorov a košíky na jahody. Začiatkom 80. rokov fabrika odkúpila chalupu, do ktorej sa, keďže bola dlho opustená, zahryzol zub času. Vedenie fabriky ju plánovalo zbúrať a namiesto nej vybudovať parkovisko pre nákladné autá. Tento zámer však prekazil požiar v roku 1984, keď časť fabriky zhorela.

Na pozemok okolo chalupy, ktorý takisto patril továrni, nahrnuli všetko, čo po požiari zostalo – sutinu, kusy odkvapov a podobne. A tak vznikol zaujímavý terén, ktorého kontúry si záhrada ponechala dodnes. „Chátralo to tam. Keď som videl tabuľu s nápisom NA PREDAJ, rozhodol som sa, že to kúpim,“ hovorí pán Pavol, ktorý sa rozhodol (v tomto prípade) pre nadľudský výkon – skultúrniť zanedbaný pozemok aj chalúpku.

V rozpore s pravidlami
Všade rástla žihľava a dvere do chalupy boli zarastené jaseňom. „Zhodou okolností práve prebiehala oprava cesty, čistili sa priekopy, a tak som si sem nechal navoziť asi päť nákladiakov hliny. Tým som vlastne aj začal. Krompáčom a lopatou som rozhrabával hlinu a snažil sa zasypať všetok neporiadok. Konal som v rozpore so všetkými pravidlami, ktoré sú v odbornej literatúre – nemal som totiž absolútne nijakú predstavu o tom, ako by mala záhrada vyzerať. Mal som len okamžitý nápad. Rástli tu staré vŕby a pri nich mierna priehlbina. Povedal som si, že tu bude rybník. A aj je,“ spomína pán Pavol. Ručne vykopal deväť kubíkov hliny.

Obďaleč našiel ďalšiu priehlbinu – z nej neskôr vzniklo jazierko. „Za ním bola ďalšia prepadlina, tak som ju elipsovito olemoval živým plotom. Odoberám rozličné katalógy, skúmam rastliny, no aj napriek tomu veľakrát neviem, kde ich zasadím. V ruke držím kvetináč a chodím s ním krížom-krážom po záhrade aj hodinu, než nájdem nejaké vhodné miesto. Keď ho nenájdem, idem s ním späť a skúšam to na druhý deň. Dokonca sa mi už stalo, že som tak dlho chodil a hľadal, až kríček vyschol. Dnes si hovorím, že je lepšie rastlinu zasadiť na miesto, ktoré sa mi nemusí celkom páčiť, a časom ju presadiť. Je to menšie zlo,“ dodáva majiteľ. „Základná kostra záhrady je už hotová, sem-tam niečo prihodím, nejaký kameň, rastlinu… Začal som stavať altánok, skleník som ešte nedokončil, ale počas obdobia vegetácia nemám na nič čas. Musím počkať na dažde,“ hovorí o svojich plánoch pán Pavol.

Improvizácia ako plán
Rastú tu rozličné rastliny, niektoré sú len sezónne. Majiteľ sa môže pochváliť rozsiahlou zbierkou cesnakov, bambusov, funkií a mučeniek. Ako sám hovorí, najradšej improvizuje. „Keď zbadám nejakú nerovnosť, chvíľu na ňu pozerám a zrazu dostanem nápad, napríklad urobiť múrik. Kameňov mám vždy dostatok a tak začnem stavať. Robím to pre svoju potechu. Prírodu mám odjakživa rád. Kedysi som robil výtvarnú fotografiu, čiže mám akú-takú predstavu o kompozícii a o opakovaní prvkov. Svoje skúsenosti som preniesol do záhradnej tvorby. Fotografovať skutočnosť je jedna vec, ale tvoriť je už vyššia sféra – pretváram svet vôkol seba. Asi to prichádza s vekom. Toto prostredie ma dobíja energiou. Rátam s tým, že tu zostanem na staré kolená,“ spovedá sa pán Pavol.

V záhrade sú v prevahe okrasné rastliny, ale možno tu nájsť aj borievky, jahody a maliny. „Mám tu aj malý ovocný sad. Jabloň jarná a zimná, hruška, slivka, čerešňa a skúšam pestovať nektarinku. Ale podnebie tu nie je pre ňu veľmi vhodné. Pri rybníčku mám malý odkladací záhon, na ktorý dočasne umiestnim všetko, čomu nemôžem hneď nájsť vhodné miesto. Mám veľkú úctu k stromom. Keď nejaký vyrastie, nemôžem ho vyťať. Rozmaznávam ich. Nechávam ich tak, ako narástli. Inak som kameňožrút – všade sa tu povaľujú kamene, ktoré mi navozili poľnohospodári, keď im prekážali na medziach.“

Jazierko, exotika a asfaltový chodníček
V jazierku sú v košíkoch vysadené lekná. „Je tam taký diablik, ktorý má asi 56 kvetov. Na okrajoch je ružový a v strede žltý. Voda je hlboká asi na výšku dospelého človeka. Čo ma trápi, sú ryby. Vŕby zhadzujú listy do rybníka a kazia vodu, potom sa pod ľadom hromadí metán, čo by mohlo rybky stáť život. Preto ich na zimu radšej vyberám z jazierka,“ chváli sa aj ponosuje majiteľ.

Okrem domácich rastlín možno nájsť v záhrade aj exotiku. „Mám tu vysadenú rastlinu s najväčšími listami na svete – guneru. Tu toľko nevyrastie, ale vo svojej domovine je obrovská. Ďalším kúskom je hebea, ktorá pochádza z Nového Zélandu, je to niečo ako vres s chumáčikmi. Čo ma prekvapuje, u nás táto rastlina len ťažko prežíva, no tu sa jej napodiv darí. Mám asi 12 druhov hebey. Neviem, či za to môže rieka, ktorá vytvára zvláštnu mikroklímu. Aj bambusy si zvykli na naše zimy, aj keď tá posledná im veľmi nesvedčila,“ hovorí pán Pavol. Dodávateľom bambusov je jeden známy, profesor na gymnáziu, ktorý je „strašný bambusár“. Pán Pavol zháňa rastliny rozlične, najväčším zdrojom sú záhradníctva a inzeráty. Nehľadá cielene, skôr len tak obzerá a keď ho niečo zaujme, kúpi si to a skúša. „Keď si kúpim dve rastlinky rovnakého druhu, už sa vypytujem, či sú ešte nejaké ďalšie, napríklad inej farby, a postupne si vytvorím zbierku. Takto som si nahonobil aj zanoväť, všetky možné farby – fialové, červené, žlté, biele, karmínové.“

Z pôvodných rastlín, ktoré tu boli pred domácim pánom, zostali okrem stromov zlatobyľ a domáci kosatec. Chodník vinúci sa ponad skalku až k záhradnému mostíku má za sebou zvláštnu históriu. Je z kusov asfaltu. Skoro to ani nepoznať. Pán Pavol si z fúry starého a nepotrebného asfaltu urobil mozaiku. „Mám takú schopnosť – všetko, čo niekde prekáža, čo vyhrabem zo zeme, časom zase použijem. Napríklad tu mám aj kus starého betónu. Keď obrastie machom, bude vyzerať dobre.“ A aké má plány do budúcnosti? „Urobil som si tu, bokom od prípadného hluku, taký malý meditačný kúsok, tak dúfam, že časom zarastie papradím a machom. Chcem si tu urobiť aj malý lesík, kde budem chodiť na huby.“

Text: Jakub Drda
Foto: Dano Veselský
Zdroj: časopis Môj dom