Dekoratívne inšpirácie pre steny v interiéri

Interiér sa pod všeobecným tlakom vkusu a technológií neustále mení a s ním aj naše nároky. Naniesť dnes na stenu len farbu alebo valček už dávno nestačí. Očakávame skrátka iný, originálny priestor...

Galéria

Benátska štuka je technológia známa už z čias antického Ríma. Základom je zmes vápenca a prachu z rozdrveného mramoru, ktorá po stvrdnutí vytvára veľmi trvanlivú a odolnú vrstvu. Je nepravidelne sfarbená, hladká až hebká. V polovici 20. storočia sa receptúra zložená zo siedmych vrstiev zjednodušila na tri.

Benátska štuka (talianská omietka, spatulata) sa hodí ako finálna luxusná omietka do interiérov. Je dostatočne oteruvzdorná a vďaka hladkému povrchu sa na nej neudržuje prach, takže je do istej miery bezúdržbová. Vzhľadom na svoju zdravotnú neškodnosť sa veľmi dobre uplatní v spálňach alebo obývacích izbách.

Ako podklad slúži podkladová stierka, nasleduje benátska štuka a nakoniec vosk, prípadne špeciálna leštiaca pasta alebo akrylátový lak. Podklad pod benátsku štuku najprv pretmelíme jemným tmelom na báze haseného vápna s hrúbkou 1 až 3 mm. Po zaschnutí plochu vybrúsime. Ak má byť podkladom nová štuková omietka, mala by sa nechať aspoň týždeň vyzrieť. Na podklad pomocou antikorového hladidla a špeciálnej lyžice alebo špachtle nanesieme prvú vrstvu podkladovej štuky, ktorú po zaschnutí prebrúsime. Pred nanesením ďalšej vrstvy podklad zľahka navlhčíme. Nanesieme dve až tri vrstvy. Tento typ omietky prijíma vodnú paru, a preto vo vlhkom prostredí môže stmavnúť. Aby sme tomu zabránili, možno ho po dokončení natrieť voskom a zhruba po hodine ručne alebo strojovo vyleštiť. Túto vrstvu pred zaschnutím dôkladne vyleštíme antikorovým hladidlom, pričom vytvárame efekty a ploche dodávame typický lesk. Čím je leštenie intenzívnejšie, tým je lesk vyšší. Na ďalšie zvýšenie lesku a odolnosti proti vode na dokončenú úpravu aplikujeme leštiacu pastu. Namiesto voskovania môžeme plochu prelakovať akrylátovým lakom, takže bude ešte tvrdšia a dá sa pohodlne umývať.

Marocká štuka – tadelakt
 
Ďalšou technikou úpravy stien je marocká štuka, čiže tadelakt. Skvele odoláva striekajúcej vode, a preto sa s obľubou používa napríklad v kuchyni alebo namiesto obkladačiek v kúpeľni. Ide o lesklú, bezškárovú a veľmi hygienickú úpravu, ktorá je však pomerne drahá. Skladá sa z mramorovej múčky, kremičitého piesku, vápennej ílovej zeminy, popola, celulózy a hydraulického vápna (kedysi sa dovážalo výhradne z oblasti marockého mesta Marakéš).

Keďže marocká štuka vytvára mimoriadne hladký povrch a je povestná svojou bezškárovosťou, resp. vodoodolnosťou, jej obľuba rastie, a tak sa čoraz častejšie využíva najmä v kúpeľniach alebo sprchách.

Najvhodnejším podkladom pod tadelakt je vysoko hydraulická vápenná omietka, no vhodná je aj vápenno-cementová omietka. Podklad nemusí byť úplne hladký. Z estetického hľadiska je dokonca vhodnejšia mierne vlnitá, iba lyžicou zarovnaná omietka. Osvedčeným nástrojom na nanášanie tadelaktu je hladký prírodný kameň. V našich zemepisných podmienkach sa častejšie nanáša benátskou lyžicou. Najprv sa nanesie tenká vrstva tadelaktu, nechá sa zavädnúť a nanesie sa druhá vrstva. Keď je zavädnutá, vyhladí a vyleští sa benátskou lyžicou. Plastovou špachtľou sa uzavrú malé póry a dierky. Na zaschnutú tadelaktovú vrstvu sa potom nanesie mäkkým štetcom hladiace mydlo a po krátkom zavädnutí sa vyleští kameňom. Táto úprava zaistí lesk a odolnosť proti vode aj špine. Ak chceme docieliť vysoký lesk, treba naniesť na povrch tadelaktu benátskou lyžicou vosk a po uschnutí ho ňou vyleštiť. Ide o veľmi náročný postup, preto je vhodnejšie, aby nám tadelakt zhotovili vyškolení remeselníci.

Farebnosť stien v miestnosti. Okrem osobných predstáv hrá dôležitú rolu aj účel využitia konkrétneho miesta, činnosť, ktorú je v nej vykonávame a farba, resp. štýl interiérového zariadenia. Návrh farebného konceptu by mal akceptovať tvar, veľkosť a polohu priestoru, zároveň intenzitu osvetlenia, teplotné pomery v priestore, vek aj pohlavie užívateľov.

Maľovanie motívov – wallpainting

V poslednom čase sa do módy vracajú aj rôzne figurálne, kvetinové či geometrické motívy a zvláštnosťou nie sú ani fotorealistické maľby na stenách či stropoch. Ak chceme ušetriť, zamerajme sa hlavne na utvorenie bezchybného povrchu steny, aby privolaní odborníci robili už iba svoju prácu. Paušálne ceny zvyčajne neposkytnú, keďže maľby zhotovujú rozmanitými technikami a každý priestor aj každá stena sú iné. Pri zadávaní zákazky však môžeme určiť cenový strop, ktorému maliari prispôsobia veľkosť a techniku nástennej maľby. Môžu voliť viacero techník – napríklad sgrafito, fresco, fotorealistickú maľbu, plnohodnotnú tieňovanú maľbu či maľbu na spôsob ilustrácie.

Wallpainting je tvorivé maľovanie priamo na pripravenú stenu. Ručne maľované vzory sú atraktívnym doplnkom, ale treba si dobre premyslieť, kde bude stáť nábytok a ako si rozmiestnime doplnky zariadenia. Ak chceme dobrý výsledok, návrh aj realizáciu treba prenechať odborníkom.

Freska je maľba minerálnymi pigmentmi rozomletými vo vode, ktorá sa zhotovuje do vlhkej omietky. Maliar musí pracovať rýchlo, aby omietka zaschla až po domaľovaní. Tento postup zaručuje veľkú trvanlivosť maľby, nie je však vhodný do vlhkých priestorov. Na druhej strane pomyselnej škály nástenných malieb stojí technika graffiti, ktorá sa na dekoratívnu úpravu interiéru používa iba posledné desaťročie.
 
Nálepky na stenu

Ak sa nám zdá, že prácu kvalitného maliara nedokážeme zaplatiť, je naporúdzi jednoduché a lacné riešenie – nálepky na stenu. Nízka cena kompenzuje to, že nebudeme vlastniť originál. Najčastejšie sú z odolného a trvanlivého vinylu v matnom čiernom, ale aj lesklom či kovovom vyhotovení. Novinkou sú nálepky zo zrkadla (nie iba fólie) s hrúbkou 3 mm rezaného laserom. Svojpomocného nalepenia sa nemusíme báť, nalepiť nálepku na stenu vie naozaj každý. Nálepky sa aplikujú na suché a čisté steny očistené od prachu, ktoré boli natreté pred aspoň 3 týždňami. Niektoré typy nálepiek sú vhodné aj na podlahu či nábytok a umožňujú plynulý prechod medzi nimi. –>
Tapetovanie

Tapetovanie patrí k úpravám, ktoré zvládne každý zručný laik. Donedávna boli tapety zaznávané, avšak v ostatnom období sa opäť vracajú do módy s novými geometrickými, botanickými či figurálnymi motívmi. Obľúbené sú fototapety, ktoré svojim motívom navodzujú v miestnosti špeciálnu atmosféru.

Graffiti sa so značným úspechom uplatňuje najmä v izbách dospievajúcich detí, v nonkonformných priestoroch alebo v dynamickom loftovom bývaní (bytové priestory realizované v niekdajších priemyselných objektoch).	Tapety bývajú jedno- i viacvrstvové. Vyrábajú sa z papiera, fólií, plastov alebo textílií, z kovu a iných materiálov. Udržiavať sa dajú utieraním, ale aj umývaním. Vzory môžu byť plošné i plastické.

V súčasnosti sa v prevažnej miere používajú dvojvrstvové tapety zložené z dvoch vrstiev – nosnej a dekoračnej. Klasikou ostávajú papierové tapety s nosnou papierovou. Jednoduchšia je ale práca s vliesovými tapetami, ktoré majú nosnú vrstvu vyrobenú z vliesu (sklovláknitý materiál zložený z viskózy, buničitých a polyesterových vláken a polymérového spojiva), ktorý sa netrhá ani nezmršťuje. Povrchová, čiže dekoratívna vrstva je zväčša z vinylu (dá sa dobre umývať, je priedušná, odolná proti poškriabaniu, ­stálofarebná­, ale pomerne drahá) alebo z elastického penového plastu (hodí sa na zakrytie drobných nerovností). Pre náročnejších sú k dispozícii textilné, reliéfne papierové vrstvy alebo vlákna s keramickými, porcelánovými, kamennými či kovovými vločkami, ktoré miestnosť ozvláštnia rôznymi zaujímavými efektmi. Špeciálnym druhom sú jednovrstvové sklovláknité tapety, ktoré sú vhodné do mechanicky namáhaných priestorov, lebo sú pevné, dobre spracovateľné, prepúšťajú paru a dajú sa niekoľkokrát pretrieť.

Tapetovanie patrí medzi staré a overené spôsoby dekoratívnej úpravy stien. V súčasnosti slávia veľký návrat, ale v celkom novej kvalite. Interiér nielen oživia, ale úplne zmenia jeho štýl. Bohatý a pestrý výber umožňuje zvoliť to najvhodnejšie riešenie.

Na tapetovanie potrebujeme meter, vodováhu, stabilný rebrík, tapetársky alebo dostatočne dlhý stôl, orezávací nôž, kovové pravítko (tapetársku lištu), dlhé nožnice, špachtľu, dostatočne širokú nádobu na lepidlo (so šírkou zodpovedajúcou šírke valčeka či kefy aj s mriežkou na vytláčanie prebytočnej vody z valčeka), maliarsky valček, kefu alebo široký štetec. Na uhládzanie tapiet budeme potrebovať kefu s mäkkými štetinami, čistú špongiu alebo handru a pritláčacie a rohové valčeky na úpravu rohov. Podľa rozmerov miestnosti odstrihneme tapetu zodpovedajúcej dĺžky (s miernym presahom). Na pás tapety nanesieme lepidlo a preložíme ho lepiacimi plochami k sebe. Začíname na stene, na ktorú je v miestnosti najlepší výhľad. Tapety ukladáme tak, aby na seba jednotlivé vzory vzájomne nadväzovali. Najdôležitejšia je nadväznosť vzorov vo výške očí, a preto pás tapety napevno prilepíme najprv vo výške 1,5 až 1,8 m, až potom postupujeme smerom hore aj dole. Po vyrovnaní vzoru vytlačíme spod tapety (valcom alebo kefou) vzduch. Ak pásy nemôžeme ukladať rovnobežne a niekde sa nám prekrývajú, priložíme na miesto presahu pravítko, pozdĺž neho hornú tapetu prerežeme a prečnievajúci kus odstránime. Upravíme tiež prebytočnú dĺžku (orezaním pozdĺž kovového pravítka) pri podlahe aj strope . Skĺbiť do jedného harmonického celku „silnú“ farebnú kombináciu čiernej, sivej a bielej so svetlom, priestorom a zariadením je možné len vo výnimočných prípadoch. Výsledok tohto odvážneho kroku však hovorí sám za seba.

 Text: Ing. arch. Jana Macinská
Foto: Karki, Komandor, Nina Campbell, Presotto, Primalex,  thinkstock.com, archív JAGA
Zodpovedný redaktor: Milan Cvečko
Zdroj: časopis Urob si sám , JAGA GROUP, s.r.o.