Prostá vidiecka romantika

Staré vidiecke chalúpky, tiché a milé vo svojej jednoduchosti a kráse, sa zachovali väčšinou v zapadnutých kútoch, v lokalitách, ktoré nie sú až také zaujímavé pre dnešný bežný spôsob života. O tej, ktorú sme navštívili, to však platí len na polovicu – je dokonale ukrytá v nádhernej prírode, a pritom blízko  rušného mesta. Keď vkročíte do toho ticha a pokoja, v ktorom je najsilnejším zvukom spev drozda z neďalekého lesa, pripadáte si ako v rozprávke.

Galéria

Dom a okolité pozemky sa dedia v jednej rodine z generácie na generáciu. Aj tu sme mali možnosť vidieť na každom kroku, že patria dobrému hospodárovi. Božský pokoj, neopakovateľná atmosféra miesta, vľúdnosť majiteľov a voňavá káva na priedomí ma pri návšteve odnášali do sladkých romantických snov. Keď však pani domu priniesla ukázať starostlivo vedenú rodinnú kroniku, ktorú poskladala z dochovaných dokumentov a fotografií, realita generáciami odvedenej driny odkázala moju nostalgiu do patričných medzí.

Na takomto hospodárstve bolo vždy veľa práce, dnes sa zmenil len jej charakter a vďaka tomu aj vzhľad objektov a záhrady. Pred rokmi bola každodenná práca spojená s kravami, kozami, prasiatkami, králikmi, sliepkami, k tomu sa pridali lúka aj pole. Ako vidieť na pôdoryse objektu, ktorý zhotovil majiteľ ako dokumentáciu pre ďalšie pokolenia, hospodárilo sa tu ešte v roku 1970. Jeho porovnanie so súčasným stavom je zaujímavé.

V obytnej časti sa toho pri využití priestorov veľa nezmenilo. Rovnako ako pred rokmi, aj teraz sa tu schádza celá rozvetvená rodina – cez víkendy či prázdniny alebo keď sa kosia lúky a suší seno. V zadnej časti domu bolo kedysi hospodárske zázemie. Okrem zvierat tu bolo umiestnené všetko potrebné na chod hospodárstva, vodáreň, malá kováčňa, mláťačka a úložné priestory na obilie, zeleninu či drevo.

Vonku vedľa stodoly krútili kravy gápeľ (zriadenie, ktoré využívalo silu zvierat ako pohon pre jednoduché mláťačky, rezačky, šrotovníky), neskôr ich prácu zastal benzínový motor. Okrem stodoly sa tu nachádzali aj ďalšie budovy – murované aj drevené, v ktorých boli domáce chovné zvieratá. Dnes je z bývalej kováčne detská izba, kúpeľňa a toaleta, z chlieva je ďalšia obytná miestnosť pre návštevy. Iba stodola naďalej slúži ako úložný priestor a ako domáca muštáreň.

Vďaka zmenám v hospodárení záhrada prešla viacerými transformáciami než dom. Dnes nazývam záhradou to, čo kedysi bol dvor, v minulosti tvorili záhradu pozemky vedľa domu, ovocný sad, priľahlé lúky a zeleninová záhradka. Tie sú dnes zatrávnené, zostalo len niekoľko ovocných stromov a zopár schovaných záhonov.

Na fotografiách máte možnosť vidieť záhradnú úpravu pred domom. Väčšina pozemku bývalého dvora je zatrávnená, pozdĺž budovy vedie spevnený chodník, ktorý sa pred dverami rozširuje na malé odpočívadlo, kam sa príležitostne prenesie záhradný nábytok. Oproti pri plote je malé ohnisko a skupiny výsadieb, ktoré pomáhajú dotvárať súkromie záhrady. Od trávnika ich vkusne oddeľujú staré korytá s vysadenými rastlinami.

Z murovaného objektu, ktorý stojí oproti domu a v ktorom kedysi bývali prasiatka, sú dnes dielňa a sklad s nadväzujúcim praktickým prístreškom nepravidelného tvaru. Ten slúži aj ako kryt pre autá, aj na prácu v nepriaznivom počasí. Originálna zavesená hojdacia posteľ prezrádza, že občas sa tu odpočíva. Povrch pod prístreškom nie je spevnený, sú tu len drobné kamene, ktoré sa sem však hodia.

Ostatné drevené prístavby, vonkajší suchý záchod a hnojisko dávno zmizli a s nimi aj sliepky a králiky, pretože dom nie je celoročne obývaný, a teda každodenná starostlivosť o zvieratá nie je možná. Ktovie, či sa tu znovu neobjavia, keď sa niekto z rodiny rozhodne bývať tu natrvalo. Samotou by určte netrpel, v neďalekom satelite žije veľa mladých párov, vďaka ktorým a ich záľube v cykloturistike obec znovu ožíva.

K vidieckym stavbám vždy patril aj veľký rodinný strom. Tu ním bola klasická lipa srdcovitá. Lipy sú krásne, mohutné a dlhoveké stromy. Navyše, dokážu nenapodobiteľne prevoňať vzduch vo svojom okolí, aj preto ich na dedinách toľko rástlo. Tunajší strom však dožil, pripomína ho už len peň strácajúci sa za novými kríkmi. Pri vjazde do dvora do svojich dospelých rozmerov pomaly dorastá jedlý gaštan, vŕba biela dotvára pohľadovú clonu medzi domom a prístavkom a za stodolou poslušne drží stráž orech.

Text a kresby: Ing. Hana Říhová
Foto: Dano Veselský, Ing. Hana Říhová
Zdroj: časopis Môj dom