Ako si poradiť s chovom japonských prepelíc

Japonské prepelice sú síce malé, ale výkonné. Dajú sa chovať v záhrade, ale aj v garáži či pivnici, teda vo voliére aj v klietkach. Samozrejme, ak sa dá, uprednostníme odchov vo voliére – je prirodzenejší, zdravší i ekologickejší. Tiež máme možnosť vybrať si, či budeme chovať nosný alebo mäsový typ prepelíc.

Galéria

Chuťovú kvalitu vajíčok i mäsa prepelíc možno charakterizovať ako delikatesnú. Mäso z pŕs prepelíc je rovnako tmavé ako zo stehienok. Aj výživná hodnota vajec je vysoká, obsahujú 13,1 % bielkovín, 11,2 % tuku. Z aminokyselín bielkoviny obsahujú vyššie percento metionínu, tryptofánu, leucínu i fenylalanínu, ďalej dostatok vápnika, fosforu, železa, ale aj vitamínov A, B1, B2 a dôležitú kyselinu nikotínovú (vitamín B3) regulujúcu cholesterol. Percentuálny pomer bielka a žĺtka je 65 : 35.
Najzdravší spôsob prípravy vajíčok, pri ktorom sa ich cholesterol nestáva vzdušnou a tepelnou oxidáciou pre nás rizikový, je uvariť ich v škrupine na mäkko (80 až 90 sekúnd).

Obsah vzácnych zdravotne preventívnych omega-3 mastných kyselín v prepeličom tuku i vo vajíčkach môžeme výrazne zvýšiť prirodzenejším zložením krmiva (prídavkom zeleného rastlinného krmiva, napríklad pasením, tiež prídavkom ľanových a konopných semien, ale aj znížením dávok obilnín).

Prepeličie vajíčka i mäso teda môžeme pretvoriť na tzv. funkčné potraviny – tie nevnášajú do našej stravy nič negatívne. Funkčnými potravinami sú potraviny, ktoré okrem bežných prirodzených obsahových látok sú prírodou, spôsobom pestovania či chovom obohatené o ďalšie zdravotne aktívne látky.

Klietka pre prepelice 

Vlastnosti a spôsob života

Prepelice sú veľmi opatrné, plaché a krehké vtáky. Pri vyrušení prudko vyletujú nahor alebo sa rýchlo utekajú skryť, preto ich chytáme podberákom alebo len rukou zhora a jemne ich pridŕžame za beháky a krídla. Nikdy ich nechytáme za perie, lebo by nám zostal v ruke len chumáč a prepelice by utiekli – ide o tzv. únikové pŕchnutie.

Kohútik prepelice je dlhý asi 180 mm, sliepočka je dlhšia, 190 až 200 mm. Líšia sa od seba krémovým sfarbením brady a hrdla. Typickým samičím znakom sú krémové prsia s drobnými sýtohnedými bodkami. Tieto prepelice žijú polygamne. Nie sú hlučné, len samce tokajú skoro ráno a večer, menej často cez deň, pričom kohútik krúži okolo sliepočky v akomsi svadobnom tanci. Mladé väčšinou nevysedia, iba ak v tých najlepších podmienkach vo voliére, preto musíme vajíčka nechať vyliahnuť v inkubátore alebo skúsime využiť náhradnú sliepočku liliputku. Ich vývoj po vyliahnutí je veľmi rýchly a aj veľmi skoro (o 5 až 6 týždňov) pohlavne dospievajú.

Kŕdlik pri chove prepelíc v klietkach zostavujeme v pomere 1 : 1 až 1 : 2 (samec : samice), v prípade voliérového chovu to môže byť aj 2 : 6. Kŕdlik zostavujeme naraz, nie je vhodné pridávať vtáky postupne, lebo pôvodné prepelice by mohli atakovať tie nové.

Prenosná voliéra na košarovanie

Pozor na teplotu

Prepelice japonské sú teplomilné vtáky, ktorým by vo voliére nemala klesnúť teplota pod 18 °C. Priestor by mal byť chránený pred chladom, prievanom, ale najmä dažďom. Znesú síce i nižšiu teplotu, ale v suchu a bez prievanu, takže v zateplenej časti voliéry môžu aj prezimovať, len nebudú znášať vajíčka. Ak je to možné, radšej ich necháme prezimovať v teplej miestnosti, kde budú niesť vajíčka.

Klietkový chov

Ide o najmenej ekologický spôsob, ale čo sa týka klasickej úžitkovosti najefektívnejší. Tu totiž môžeme dobre regulovať všetky chovné parametre (teda teplotu, dĺžku osvetlenia) a vybrať pre ne tie najlepšie kŕmne zmesi i s automatizovaným kŕmením a napájaním. Výhodné je, keď je dno klietky zošikmené smerom dopredu, takže sa vajíčka znesené v klietke hneď skotúľajú do predného žliabku a nie sú znečistené trusom.

Klietky sú buď celokovové, alebo s drevenou kostrou obtiahnutou králičím pletivom. Aj ich dno by malo byť z pletiva s otvormi 1 × 1 cm, aby trus mohol voľne vypadávať do podloženého trusníka posypaného pilinami alebo hoblinami. Na jednu dospelú sliepočku nosného typu počítame pri výške klietky 30 cm s plochou dna asi 150 cm2, pri mäsovom type 250 cm2. Väčšinou sa chovajú nosnice bez kohútikov, nepotrebujú ich na znášanie konzumných vajec. Dobré skúsenosti sú aj s kombinovaným chovom 2 kohútikov a 4 sliepočiek v klietke s dnom veľkým 30 × 90 cm a viac.

Prepelice majú tendenciu „šikanovať“ inak sfarbené alebo poranené vtáky. 

Chov vo voliére

Ide o najprirodzenejší chov. Prepelice sa skôr držia pri zemi, takže 120-centimetrová výška voliéry by im mala stačiť. Súčasťou voliérového komplexu by mal byť aj krytý, zateplený, v lete bezprievanovo vetrateľný kurník s vhodnou podstielkou. Celá voliéra musí mať asi 50-centimetrové základy (klasické betónové, tehlové) či aspoň výbeh zaistený betónovými doskami alebo plechovými platňami proti podhrabaniu sa predátorov. Spodok oplotenia výbehu musí byť do výšky 50 cm od zeme z plného materiálu, teda z dosiek či plechu, aby tak chránil malé vtáčence pred prízemným prievanom a zároveň vytvoril aspoň malý tieň. Pletivo voliéry musí byť také husté, aby sa cezeň neprešmykla dnu lasica ani malé kuriatka prepelíc von.

Výbeh voliéry by mal byť zatrávnený a osadený niekoľkými nejedovatými kríkmi slúžiacimi na zatienenie aj ako úkryt. Dobré je, keď aj rodia jedlé plody. Musí tu byť aj pieskovisko, v ktorom sa prepelice radi váľajú (tým sa zbavujú parazitov), prípadne zobú hrubý piesok a kamienky, napr. tzv. grit, ktorý je nutný na trávenie potravy.

Dôležité sú aj automatické napájadlá a kŕmidlá. Kým sa kríky rozrastú, výbeh musíme aspoň sčasti zatieniť pred prudkým slnkom. Dvierka do kurníka uspôsobíme tak, aby zamedzili prievanu a súčasne umožnili vtákom voľný vstup do kurníka pri daždi či na noc.

Prepelice znášajú vajíčka asi rok, potom začnú strácať perie. Dĺžka ich života je približne 2 roky, preto je vhodné, keď sa pripravíme na sústavnú obmenu chovných kŕdlikov vlastným odchovom mláďat.

Čo ovplyvňuje úžitkovosť prepelíc

Podmienky chovného prostredia a výživa ovplyvňujú nosnosť aj celkovú úžitkovosť prepelíc:
• vlhkosť vzduchu by mala byť 60 až 70 %;
• svetelný režim veľmi silne vplýva na rýchlosť ich vývoja do pohlavnej dospelosti, preto mláďatám do veku 2 týždňov svietime 24 hodín denne;
• teplota priamo ovplyvňuje nosnosť sliepočiek; optimálna je 18 až 24 °C; ak sa mláďatá vyvíjajú pri chladnejšej teplote, aká je pre ne v danom veku optimálna, začínajú niesť neskoršie; ak na nosnice pôsobí dlhšie nižšia teplota, vyvolá to pŕchnutie peria a prerušenie znášky aj na 2 mesiace;
• v prípade, že chováme niekoľko generácií prepelíc pri trochu nižšej teplote, môžu sa na ňu adaptovať;
• malý chovný priestor (platí to najmä pri mäsovom type prepelíc) môže vyvolať prepeličí kanibalizmus, dá sa tomu zabrániť použitím upokojujúceho červeného svetla.

Prírodnejšie krmivo, zdravšie vajcia i mäso

V prírode sa prepelice kŕmia zelenými rastlinami a ich semenami, bielkoviny získavajú hlavne z drobných živočíchov a chrobače. Vysoký podiel obilnín v kŕmnych zmesiach a nízky podiel zelených rastlín zvyšuje podiel nasýtených tukov a omega-6 mastných kyselín, ktoré sú pre nás nevhodné, lebo podporujú vznik zápalov v našom tele a tvoria sa na úkor omega-3 mastných kyselín, ktoré sú, naopak, protizápalové a majú ozdravné účinky. Aj pri klietkovom chove teda prepelice bohato kŕmime sekanými zelenými rastlinami. Tie im okrem iného dodávajú nevyhnutný chlorofyl, enzýmy, vitamíny, minerály a stopové prvky, čím zlepšujú ich zdravotný stav a výrazne zvyšujú výživovú hodnotu, ako aj kvantitu ich produkcie.
Pri voliérovom chove na trávniku je zloženie výživy podstatne prirodzenejšie a produkcia chutnejšia i zdravšia, lebo čím viac zelených rastlín skŕmia, tým majú ich vajíčka i mäso vyšší obsah omega-3 mastných kyselín.

Plastová vaňa slúžiaca ako odchovňa

Prečo chovať prepelice?

Efektívnosť ich chovu je v porovnaní s inou hydinou veľmi vysoká:
• vysoká liahnutosť z vajíčok;
• ich vývoj je veľmi rýchly, pohlavne dospievajú v 5. až 6. týždni od vyliahnutia, keď sliepočky začínajú už niesť vajíčka;
• nosný typ začína znášať v 5. týždni svojho veku, za 10 mesiacov môže zniesť až 300 vajíčok s hmotnosťou 13 g; mäsový typ začína znášať v 6. týždni a za rovnaký čas znesie asi 250 vajíčok s hmotnosťou 16 g;
• zaujímavosťou je, že sliepočka prepelice je vždy väčšia ako kohútik – v prípade nosného typu má kohútik hmotnosť 220 g, sliepočka 260 g; pri mäsovom type váži kohútik 200 g, sliepočka 370 g;
• hoci sú prepelice podstatne menšie ako napríklad leghornky, predsa je hmotnosť prepeličích vajíčok asi 10 % z ich telesnej hmotnosti, zatiaľ čo pri sliepkach je to len 2,7 %;
• aj ekonomika kŕmenia je lepšia na strane prepelíc, keďže do začiatku znášky, teda do 6. týždňa, spotrebujú 600 g krmiva, čo je na deň 23 g, zatiaľ čo sliepka nosného plemena spotrebuje 9 kg krmiva, čo je 100 g na deň, a začína niesť vajíčka až po 20. týždni života;
• pri klasickom kŕmení dospelá prepelica spotrebuje 20 až 25 g jadrového krmiva za deň, teda 6 až 8 kg za rok.

Kurín s krytou voliérou

Výživa a kŕmenie prepelíc

Odskúšané a odporúčané hodnoty krmív pre japonské prepelice sú:
• pre mláďatá do 3 týždňov života by malo vhodné krmivo v 1 kg obsahovať 12,1 MJ MEN (megajoule bilančne metabolizovateľnej energie opravenej na dusíkovú rovnováhu), 245 g dusíkatých látok (NL), 14,1 g lyzínu a 9,5 g sírnych aminokyselín;
• v nasledujúcom vývojovom období by krmivo v 1 kg malo obsahovať 12,5 MJ MEN, 195 g NL, 11,5 g lyzínu a 8,4 g sírnych aminokyselín;
• v znáške má kŕmna zmes obsahovať aspoň 200 g NL/kg;
Takto by v prípade nosného typu mala byť zaistená produkcia 300 vajíčok za rok.

Klasicky odporúčané dávky živín v znáškovom období prepelíc sú 25 až 32 % bielkovín, 60 až 70 % sacharidov, pričom je dôležitý i dobrý pomer rastlinných a živočíšnych bielkovín a tiež podiel minerálov, najmä vápnika, fosforu, mangánu, jódu a ďalších stopových prvkov i prírodných vitamínov, hlavne A, B a E. Najjednoduchšie je, ak používame hotové kŕmne zmesi pre bažanty, morky alebo pre nosnice, ktoré obohacujeme napučanými či naklíčenými obilninami, drvenou kukuricou, jačmeňom, hrachom, prosom, lúpaným ovsom, repkou, slnečnicou, konopným a ľanovým semenom (obsahujú omega-3 mastné kyseliny) či vaječnými škrupinami. Kým si prepelice zvyknú, treba granulované krmivo miešať so zrnom. Dôležité je pridať aj šťavnaté krmivo ako repu, mrkvu, kel, špenát, šalát, petržlenovú vňať, ba i žihľavu, rebríček, ďatelinu, púpavu, semená burín, jarabinu, ovocie, ale i cmar, srvátku, tvaroh či vajíčkovú zmes.

Aby bolo krmivo pre hydinu chutnejšie a výživnejšie a aby sa aj dôležité, najmä v tuku rozpustné karotenoidy zo zeleného krmiva lepšie vstrebávali, do kŕmnych zmesí sa pridáva tuk. Pridaním tuku alebo i semien s vyšším obsahom omega-3 kyselín môžeme citeľne zvýšiť aj podiel týchto omega-3 kyselín vo vajíčkach a mäse prepelíc. Vhodný je ľanový olej, ale ešte lepšie sú ľanové semená – odrody ’Libra‘, ’Atalante‘ či ’Flanders‘ s nízkym obsahom kyseliny linolovej (omega-6; 115 g/kg) a vysokým obsahom kyseliny alfa-linolénovej (omega-3; 606 g/kg). Vzhľadom na veľmi rýchlu a zdravotne negatívnu oxidáciu ľanového oleja na vzduchu semená tesne pred skrmovaním rozomelieme na trieštivom mlynčeku.

Keďže pridané tuky ľahko oxidujú, je dôležité, aby kŕmna zmes obsahovala aj dostatok antioxidantov. Ak aspoň polovica kŕmnej zmesi pozostáva zo zelených rastlín a prirodzených olejnatých semien, ich obsah antioxidantov bude na ochranu proti oxidácii stačiť.

Košarovanie

Čím viac zelených rastlín prepelice skŕmia, tým majú ich vajíčka i mäso vyšší obsah omega-3 mastných kyselín. To môžeme zabezpečiť aj tzv. košarovaním, teda spásaním rastlín pod posuvnou drôtenou ohradou prekrytou aj zvrchu pletivom, ktoré ich chráni pred vzdušnými i pozemnými predátormi a ktoré tiež zabezpečí, aby sa prepelice nerozpŕchli po záhrade.

Vlastný odchov

Pri prepeliciach japonských je úplne potlačená kvokavosť, takže o vyliahnutie mláďat sa musíme postarať sami – v inkubátore. Aj malé druhy sliepočiek sú ako náhradné kvočky vzhľadom na prepeličí drobizg obyčajne dosť veľké. Vajíčka na násadu zberáme od kvalitného chovného kŕdlika, najlepšie s nepríbuzným samcom, kde sliepočky sú vo veku 2 až 8 mesiacov.

Dĺžka inkubácie vajíčok je pri teplote 37,5 °C a vlhkosti 60 % 16 až 18 dní. Vajíčka sú uložené na stojato na špici. Denne ich obraciame, najlepšie je, keď ich v dlani krátko pováľame, aby nevychladli. Na 5. a 9. deň presvietením vajíčok zisťujeme vývoj zárodku, po 9. dni neplodné odstránime. Na 15. deň ich uložíme na ležato, zvýšime vlhkosť vzduchu napríklad zahmlievaním vlažnou vodou na 80 až 90 % a už sa ich až do vykľutia mláďat nedotýkame. V liahni necháme mláďatá dobre obschnúť a preložíme ich do vyhriatej odchovne, kde udržujeme potrebnú teplotu. Malé prepeličky sú veľmi citlivé na teplotné rozdiely, pretože spočiatku ešte nemajú vyvinutú termoreguláciu, preto treba udržiavať v odchovni takýto teplotný režim: 1. týždeň – 35 až 37 °C, 2. týždeň – 30 až 32 °C, 3. týždeň – 25 až 27 °C, starším stačí 20 až 22 °C.

Teplotu obyčajne udržujeme infralampou s výkonom primeraným veľkosti odchovne a kontrolujeme ju teplomerom. Ako podstielka je vhodný obyčajný novinový papier posypaný hrubším pieskom. Jemný piesok nie je vhodný, lebo malé prepeličky ho zobú a uhynú. Môžeme použiť aj hobliny.

Prepelice rýchlo pohlavne dospievajú, preto čo najskôr oddelíme kohútiky od sliepočiek. Tak zabránime niekedy až krvavým šarvátkam. Pohlavie môžeme odhadnúť podľa chovania vtákov alebo podľa ich vyfarbenia, prípadne tzv. sexovaním, teda prehliadkou ich pohlavných orgánov. Keď v období pohlavnej aktivity kohútikov jemne zatlačíme na ich kloaku, objaví sa biely výron. Divoko sfarbené prepelice majú zasa na rozdiel od kohútikov bodkované prsné perie.

Text: kresba: Ing. Jaroslav Pížl
Foto: thinkstock.cz
Zdroj: časopis Urob si sám 8/2015, JAGA GROUP, s.r.o.