Ako si uľahčiť prácu v záhrade

Prácu v záhrade si možno uľahčiť, ak vopred počítame s malou náročnosťou na údržbu a plánovito si zvolíme takú koncepciu organizácie plôch a výsadieb, ktorá do budúcnosti nebude potrebovať (alebo bude potrebovať len minimálnu) starostlivosť. Najviac starostlivosti vyžaduje v záhrade vegetačná zložka, ktorá počas vegetačného obdobia rastie, vyvíja sa a na to potrebuje živiny, vodu i dostatočný prísun slnečnej energie. V priebehu roka alebo dlhšieho obdobia treba veľkosť narastenej vegetácie spravidla korigovať rezom.

Galéria

Ak ako solitéry a kostrové dreviny vyberieme stromy nevyžadujúce rez, na konci záhrady vysadíme voľne rastúci živý plot, ktorý netreba pravidelne strihať, súvislý trvalkový záhon založíme nahusto tak, aby sme okolo rastlín nemuseli plieť, povrch pôdy pokryjeme mulčom a kvôli šetreniu zálievkovej vody budeme každý vegetačný prvok polievať iným spôsobom, ušetríme si námahu a pri zálievke aj financie.

Stromy bez rezu
Solitéry a kostrové dreviny majú byť kompozične pôsobivé svojím tvarom, preto vyberáme primerane vysoké dreviny s harmonicky utváranými korunami. Najlepšie sú také, ktoré netreba udržiavať rezom. K drevinám, ktorým rez neprospieva, patrí väčšina ihličnanov, ale aj niektoré rody listnatých opadavých drevín.

Ihličnany
Medzi dreviny, ktoré rezom netvarujeme, lebo by znova neobrazili, patria z ihličnanov okrasné smreky (Picea), jedle (Abies) a borovice (Pinus). Nezaštipujeme im ani vrcholky alebo špičky stredných konárikov, pretože dreviny reagujú vyrašením väčšieho počtu výhonkov z jedného miesta rôznymi smermi, takže rastliny stratia charakteristický upravený tvar. Taktiež tuje (Thuja), cyprušteky (Chamaecyparis) a borievky (Juniperus) nerežeme, lebo najmä v spodných partiách už nikdy neobrazia. Niekedy je vhodné – pri stĺpovitých kultivaroch – odstrániť výhonky, ktoré nie sú dôležité pre stavbu koruny alebo kostru dreviny, ale pretŕčajú z obrysu (po zime a zaťažení mokrým snehom), aby sme skorigovali ich celkový tvar.

Listnáče
Opadavé listnaté dreviny v záhrade sa spravidla režú, aby sa podporilo kvitnutie rastliny. Existujú však druhy, pre ktoré rez (po zapestovaní korunky v škôlke) nie je vhodný, prípadne niektorým neprospieva, lebo sa im zle hoja väčšie rany. Ku kvitnúcim listnáčom, ktoré netreba tvarovať rezom, patrí muchovník (Amelanchier), magnólia (Magnolia), hamamel (Hamamelis), štedrec ovisnutý (Laburnum), okrasná jabloň (Malus) s jednoduchými, poloplnými i plnými kvetmi. Sú to bohato kvitnúce vyššie dreviny vhodné ako solitéry v záhrade.
–>
Ani kultivary stromov s menšími guľovitými korunami, ako sú agát (Robinia pseudoacacia ´Umbraculifera´ aj ´Bessoniana´), guľovitý javor mliečny (Acer platanoides ´Globosum´), javor poľný (Acer campestre ´Nanum´) či katalpa (Catalpa bignonioides ´Nana´), netreba pravidelne rezať. Korunka si udržiava stály tvar a zásah rezom je potrebný iba zo zdravotných dôvodov (odstránenie mŕtveho alebo napadnutého dreva).

Jednorazovo musíme upraviť veľkosť dreviny rezom, keď dorastie do rozmerov, ktoré sú pre konkrétny záhradný priestor príliš veľké. Vyhnúť sa tomu môžeme tak, že vyberieme taký druh alebo kultivar dreviny, ktorý bude v danom priestore veľkosťou vhodný aj v dospelosti.

Voľne rastúci živý plot
Vegetačný prvok z ihličnatých, vždyzelených alebo listnatých drevín vhodne dopĺňa každú záhradu. Je náročnejší na záber miesta (než strihaný živý plot), ale odmení sa celoročnou pohľadovou clonou pri ihličnatých a vždyzelených drevinách a kvitnutím aj voňavými kvetmi, farbou a bohatstvom plodov, ako aj jesennou farba olistenia  pri drevinách listnatých opadavých. Živý plot z ihličnatých a vždyzelených drevín je finančne náročnejší než z listnatých.

Základom úspechu pri pestovaní je výber vhodných drevín, typ a šírka plota. Môžeme vysadiť rovnorodý pás z jedného druhu dreviny alebo vytvoriť druhovo pestrejšiu zelenú kulisu z viacerých rodov, prípadne i výškovo odstupňovaný a obojstranne pôsobivý živý plot z kríkov i nižších stromov.

Ak nemusíme šetriť miestom, môžeme na okrajoch pozemku vytvoriť kulisu z kvitnúcich kríkov – najnižších, strednej výšky aj vyšších –, aby skupina kvitla počas celej vegetačnej sezóny. Ak pred ňu umiestnime aj vhodný kvitnúci solitér, dosiahneme pôsobivé pohľady počas celého roka.

Trvalkový záhon bez pletia
Ak zostavíme trvalkový záhon tak, že si rastliny nebudú vzájomne tieniť, prípadné medzery budú vypĺňať výplňové (rozrastajúce sa) rastliny a povrch pôdy nastelieme mulčom, znížime potrebnú starostlivosť o výsadbu na nevyhnutné minimum.

Dostatok svetla a živín zabezpečíme trvalkám dodržaním kompozície záhona. Klasické trvalkové záhony sa umiestňovali pri záhradnom plote alebo múre domu, preto boli výškovo usporiadané tak, že vyššie druhy tvorili pozadie, stredne vysoké boli urpostred a nízke druhy v popredí vytvárali lem. Toto usporiadanie dávalo dostatok svetla každej rastline a zároveň aj umožnilo vnímať ich krásu jednotlivo i v celkovom zoskupení. Druhou možnosťou je umiestňovanie dominánt – najvyšších druhov a skupín – stredne vysokých trvaliek tak, aby najvyššie tvorili stredovú líniu záhona a nižšie ich dopĺňali po okrajoch. Tak dosiahneme také výškové členenie hmôt záhona, ktoré bude pôsobivé z viacerých strán.

Mulčovanie
Keďže sa pri výsadbe využívajú mladé a menšie výpestky rastlín, vzniká medzi jedincami v prvých rokoch po výsadbe široký nezakrytý medzipriestor voľnej pôdy, ktorý pri nevhodnej starostlivosti alebo zle pripravenom výsadbovom záhone môže zarásť burinou alebo trávou do takej miery, že tá zadusí aj dobre zasadený výpestok. Základným opatrením, ktoré sa proti zarastaniu burinou používalo odnepamäti, je okopávanie – okrem prevzdušnenia pôdy v koreňovej oblasti rozruší pôdny prísušok a uvoľní korene burín tak, že sa dajú ľahko vytrhnúť. Okopávať treba často, je to aj namáhavá činnosť, preto sa ako náhrada za toto opatrenie v súčasnosti využíva mulčovanie.

Mulčovanie je nastielanie ochranného biologického materiálu, ktorým môže byť drvená borka, drvené drevené štiepky, piliny, slama, seno, pokosená tráva, lístie, ale aj hnojivý kompost (vhodný na trvalkový záhon), na odkrytý povrch pôdy výsadbového záhona. Táto vrstva bráni rastu burín, lebo zatieňuje povrch, znižuje výpary z pôdy a zabraňuje vytváraniu pôdneho prísušku. Vyrovnáva aj teplotné rozdiely pôdy vo dne a v noci. Má izolačný účinok, udržiava pod povrchom teplo, preto treba nastielať na jar až vtedy, keď sa pôda primerane zohreje. Vhodným inertným materiálom je najmä drvená kompostovaná borka alebo kôra, lebo obsahuje látky s protirastovými účinkami, ktoré potláčajú rast burín. Netreba ju však zapracovávať do pôdy (iba položiť na jej povrch), aby tieto látky nepoškodili korene vysadených drevín.

Na úspešné a dlhodobé pôsobenie mulčovania treba dodržať niekoľko zásad: hrúbka mulčovacej vrstvy má byť od 5 do 10 cm, mulč treba udržiavať občasným prehrabávaním, aby sa vytrhli prípadné buriny vyklíčené zo semena. Mulčovanie nie je vhodné na studené, mokré alebo veľmi suché pôdy. Rozkladom borky sa z pôdneho prostredia odoberá dusík, preto pred jej nastlatím treba na povrch zapracovať dusíkaté hnojivo (nie ku koreňom vysadených rastlín).

Text: Ing. Ľubica Lešinská, PhD.
Foto: autorka
Zdroj: Časopis Urob si sám