Kozubové vložky (časť 1.)
Lokálne vykurovanie pomocou spotrebičov na tuhé kusové ručne manipulované palivo, teda v peciach, kozuboch či vložkách, je dodnes najrozšírenejší, cenovo najdostupnejší a stále sa rozvíjajúci spôsob vykurovania. Samozrejme, málokto kúri drevom každý deň.
Galéria
Vývoj otvoreného kozuba
Pôvodný kozub bol jednoduchý otvor na dne komína. Niektoré objekty nemali ani komíny a dym unikal z boku po fasáde. Kozub nemal účinnosť, viac dreva spálil, ako vyhrieval. Ako otvorené vykurovacie teleso postačil svojím výkonom v Stredozemí alebo Anglicku, kde je síce vlhko, ale málo mrzne.
Počas vývoja sa stavitelia snažili dostať z kozuba väčší výkon. Tak vznikol kozub so zrkadlom. Zrkadlo odráža teplo z plameňa do miestnosti a zároveň sa plamene rozbijú na zrkadle do plochy. Plameň potom nie je špicatý, ale nízky a plochý, takže zrkadlo sála viac tepla do miestnosti pozdĺž celej svojej plochy. Neskôr vznikli kozuby so špeciálnym prívodom vzduchu na spaľovanie, pričom popol sa zhadzoval do nižšie položenej, obyčajne suterénnej miestnosti. Neodčerpávali vzduch z vykurovanej miestnosti, a tak sa miestnosť neochladzovala vzduchom prúdiacim zvonka, ktorý nahrádzal spálený vzduch.
Ďalším vynálezom sú tzv. zvratné ohnisko (plameň šiel za zrkadlo, kde sa obrátil a spaliny prúdili do komína) a teplovzdušné doplnky otvoreného kozuba. Tu sa skončili výkonové i technické možnosti otvoreného kozuba.
História kozubovej vložky
Prateta kozubovej vložky bola kozubová teplovzdušná vložka na uhlie alebo koks. Vykúrila byt i menší domec. Vyrábala sa asi od roku 1890 a populárna bola až do začiatku druhej svetovej vojny. Vtedy ešte nebol dostatok koksu či uhlia pre domácnosti. Dodnes dosluhuje v chalupách. Dá sa upraviť na drevo. Predchodca dnes používanej vložky je oceľový plechový kozub ešte bez dvierok. Bol osadený v pôvodnom priestore murovaného kozuba. Ohrieval vzduch a vyfukoval ho do miestnosti. Vzduch sa mohol nasávať aj z exteriéru. U nás sa začal používať asi v 30. rokoch 20. storočia, teda v medzivojnovom období. Podomácky i malosériovo sa vyrobili mnohé typy. Mali ohraničenú účinnosť, lebo boli otvorené do priestoru, ktorý vyhrievali. Horenie sa nedalo regulovať.
Prvé vložky v takej podobe, ako ich poznáme dnes, boli jednoduché plechové piecky, ktoré sa vkladali do jestvujúceho kozubového otvoru. Objavili sa vo svete asi po roku 1960. U nás sa začali vyrábať v malých množstvách až po roku 1975. Horenie sa regulovalo jednoduchým privretím dvierok. Ich hromadné rozšírenie sa u nás začalo až po roku 1989. Vývoj vložiek sa pohol novou cestou.
 |  |  |
| Kozub so sedlom a zrkadlom. Sedlo zabraňuje klesaniu ochladeného dymu do miestnosti. | Otvorený kovový kozub – predchodca kozubovej vložky Kovová vložka mohla nasávať vzduch z exteriéru. Vzduch sa ohrieval na kovovom plášti kozuba a vyfukoval rôznymi prieduchmi na potrebné miesta vrátane susedných miestností. | Jednoduchá uzavretá kozubová vložka – kovová piecka ešte bez vnútorných zariadení, ale už so zasklenými dvierkami sa vložila do jestvujúceho kozuba. |
 | Pôvodný kozub |
Vložka, samostatné vykurovacie teleso, je vlastne pec, lebo horenie je uzavreté a regulovateľné. Technicky povedané – je to obstavané alebo vstavané vykurovacie teleso. Pri montáži sa vložka osadí na svoje miesto, napojí na komín a je schopná prevádzky. No nie celkom samostatnej. Je potrebná obstavba, pretože inak vložka nevykonáva, čo od nej očakávame. Ak ju neobstavíme, je to iba obyčajná piecka.
Kým prapôvodná vložka sa vyrobila na mieru pre ten-ktorý kozub, dnešná vložka sa najprv vyrobí a potom obmuruje.
Prvé vložky z rokov 1985 – 1995 mali jednoduchú konštrukciu. Ich účinnosť bola veľmi slabá, asi 40 %, a spaľovanie nehospodárne. No aj tak, oproti otvorenému kozubu s účinnosťou pod 20 % to bol pokrok. Dodnes sa takéto vložky predávajú, samozrejme, veľmi lacno.
Text: Ing. Vladimír Institoris
Foto a kresby: autor, Ing. Ľubica Lešinská, PhD., Schiedel
Zodpovedný redaktor: Stanislav Botur
zdroj: časopis Urob si sám 2011 JAGA GROUP, s.r.o.
–>
Komentáre