Sídlo za mestom

Nájsť v Beatinom vidieckom sídle odpoveď na jej odchod z Bratislavy bolo na pohľad jednoduché. Prívetivý vidiek, do hlavného mesta čoby kabelkou dohodila, vôňa polí a lesa nezačmudená výparmi mesta, a k tomu malebná poloha staršieho domu hneď vedľa kostolíka v strede dedinky na Záhorí. Ktorý mešťan nezatúži čas od času po takej idylke? Ale predsa! Zrelá žena zo sveta modelingu a dlhoročná módna návrhárka sa jedného dňa zbaví veľkorozmerného bytu pod Slavínom... nejeden by sa čudoval.

Galéria

Pamätala som si priestranný interiér bytu Beáty Králikovej s výhľadom na blízke záhrady a strechy domov na Ulici Fraňa Kráľa, ale najmä na obrysy mesta, ktoré sa rozprestieralo pod jej terasou. Bytu dodávali charakter starožitné kúsky nábytku i doplnkov, psica Lujza a všade rozvoniavajúce jedlo, ktoré Beáta vždy rada pripravila pre svojich pocestných. Tých bolo neúrekom. Kamaráti od výtvarna, od muziky, známi kamarátov, ktorým nedalo a časom sa prepracovali do stálej zostavy. Nevedela som si teda predstaviť nielen ako to bude s návštevníkmi, ale ani ako sa zatvári Beatin inventár v dedinskom dome. Ten inventár, ktorý so sústredenou vášňou vyhľadávala a nachádzala ešte v časoch, keď vlastnenie dobových vecí nebolo otázkou módy alebo prestíže. Zostala mu verná. Nepresvedčil ju trend čistých línií a nablýskaného nábytku. Štýl strohého, uprataného interiéru rada prenechá vyznavačom minimalizmu. U Beáty sa napriek náročnej „sťahovke“ neminimalizovalo.

Ako si dom prestaviaš, tak sa doň zmestíš

Hneď na prahu dverí sme si ozrejmili, že tu sa chopila príležitosti osoba s jasným názorom na vzhľad útulného domova. Milovníčka výtvarného umenia, oddaná svojim starožitným komodám, príborníkom, knižniciam… módna návrhárka, ktorá cit pre materiál a kompozíciu premiešaný s dávkou melanchólie a spomienok na detstvo premietla do zariadenia interiéru. Beáta chcela dom podľa svojich predstáv: veľkú obývačku s kozubom spojenú s tradičnou kuchyňou, miesto pre návrhársku dielňu, priestor na spanie pre seba, mamku i návštevníkov z veľkého mesta. Nebola iná možnosť iba nadobudnutú nehnuteľnosť podrobiť ozdravnej kúre.

Časť obvodovej steny obrátenej na východ sa odsťahovala o pekných pár metrov smerom do záhrady. Nosnú funkciu na seba prevzal pilier. Takto vznikol spoločenský priestor prepojený s kuchyňou a vďaka posuvným zaskleným dverám aj s dvorom. Z neho sa do mierneho svahu dvíha záhrada so skalkami, jabloňový sad a pole. Za teplého počasia sa obývačka otvorí vonkajšiemu svetu a tak pes Viktor môže priebežne kontrolovať život na priedomí, ale i v dome. Keď sa už pristavovalo, tak sa myslelo aj na podkrovné priestory. Staré sa zadaptovali na výtvarnú dielňu a zimnú spálňu, ktorá pripomína galériu umenia. V novovzniknutom podstreší priamo nad obývačkou sa zabývala indiánska izba, ktorá sa oknom v štítovom múre zapozerala do neďalekého lesa. 

Mestské zvyky a vidiecke návyky

„Potrebovala som spojenie so svetom, tak som okrem všetkých remeselníkov a úradníkov musela vybaviť aj mikrovlnné pripojenie… K internetu však sadám už iba vtedy, keď potrebujem vyhľadať nevyhnutné informácie. Inak si robím po svojom. Krútim sa okolo domácnosti, šijem, priznávam sa aj k sledovaniu televízie. Večer sa tu dá ísť iba ak do kostola či do krčmy. Príde leto a ja sa vyberiem s Viktorom do okolitých lesov. Tie ma nadobro vytiahli z Bratislavy až sem. Tento rok už nebude toľko času. Čaká na mňa práca v programe internetovej televízie. Modlím sa, aby mama vládala. Záhrada, Viktor i sliepočky sú v jej kompetencii… Mama došla do tohto domu z bytovky v Seredi. Veru, chvíľu sme sa opäť museli učiť, ako spolu zdieľať jeden priestor. Chcela som, aby mama žila so mnou,“ premieta si Beáta udalosti nahlas.

„Bratislava ma unavila, stále bol niekto u mňa, von som chodila málo. Prišiel čas, keď už mi ruch spoločenského života nič nehovoril. Nemusím chodiť len z povinnosti… za svoj život som si užila pohybu medzi ľuďmi dosť. Vila, v ktorej som mala svoj byt, si pýtala rekonštrukciu, ale, žiaľ, nešlo to. V sladkej nevedomosti som dávno túžila po dome na vidieku. Keby som vedela, aké starosti mi prinesie, asi by to nebolo také jednoznačné. Teraz patrím medzi tých, čo musia myslieť na to, kde im čo zateká, kde klinček pribiť, kedy drevo narúbať. Pre moju mamu som chlap v dome, ktorý si má zastať svoje povinnosti. Som stále mestský človek s pretlakom energie, ktorý si zvykal na malú komunitu dediny. Najprv boli nadšení mojím príchodom. Aj ja som zdieľala nadšenie. Myslela som si, čo všetko pre dedinu urobím, koho sem dotiahnem… Po dvoch mesiacoch pokusov o zapadnutie medzi ľud som si povedala, že nezapadnem. Na dom a pokoj na vidieku však nedám dopustiť. Patria k tomu aj starosti. Stačí mi, že pukne niečo v stene, a ja to začnem prežívať ako katastrofu,“ smeje sa Beáta a vzápätí vraví: „Miestni sú pripravení na všetku robotu. Niekedy ma však rozosmejú, ale aj nahnevajú. Chcela som drevené schody na mieru. Že vraj deväťročné drevo, a po krátkom čase praská, detaily nesedia, dolu úzkymi schodmi sa neradno náhliť – ani útla nôžka číslo 38 na ne nemusí bezpečne dostúpiť…“

Altdeutsch, Ilavský, secesná posteľ a spol.

„Svojho nábytku v štýle altdeutsch som sa nezriekla, naopak pribudli aj iné kusy. Veľa priestoru som potrebovala na svoje obrazy. Väčšinou sú od výtvarníkov, s ktorými ma viažu osobné stretnutia. Sväťo Ilavský a jeho krásne depresívne obrazy – potrebujem občas „depku“ pre svoj vnútorný život. Teraz na mňa zo stien dýchajú aj diela od Tomáša Haleša a Jarmily Veľkej,“ hovorí a otočí sa ku kozubu. „Nebudete veriť, ale kozub som si nechala postaviť odborníkmi z cechu kozubárskeho. Čmudí, neposlúcha a poznať to aj na strope. Tak len pekne nafoťte obývačku zo schodiskovej podesty,“ ponúka nám voňavú kávu so škoricovými koláčikmi. „Traja fachmani sa na to boli pozrieť, nič nevydumali.“ Dotkne sa komody a na otázku, či v novom dome nechcela skúsiť žiť v súčasnejšom interiéri, pridala ďalšiu historku: „U mňa sa návštevy cítia ako doma, majú radi ten môj ženský aspekt, ktorý vnášam do zariaďovania domácnosti. Stalo sa mi však, že istý dotyčný sa začudoval: ‚Preboha, to musí byť roboty, a toľko drobností je načo?‘ ‚Čo je to za otázku? No na nič. Na dušu!‘ vravím. Beáta vie, že dokonalé zjednodušenie nie je také jednoduché: „Minimalistický štýl si môže dovoliť bohatý človek s vycibreným vkusom, ktorý dokáže rozmiestniť nábytkové objekty správne a vie v tom aj žiť. Niektorí to majú naučené, ale neprecítené. Aby mi niekto nadiktoval spôsob, akým budem bývať – to nie! Moje bezpečie, moja zóna, môj dom! Ak do svojho domova nedám nič zo seba, tak môžem ísť žiť do hotela. Veď aj oblečenie vyjadruje náš postoj k životu. To isté platí aj o prostredí, v ktorom trávim podstatný čas svojho života. Chcem byť v mojom dome doma!“ Vzápätí prechádzame dvorom nazrieť do stodoly: „Keď sa na leto minie drevo, prenesiem do stodoly svoju secesnú posteľ. Trávim noci obklopená výtvarným neporiadkom, pod strechou a predsa v záhrade. Mimochodom – stodolu mi najprv zostrojili z tatranského profilu. No hádajte, čo sa stalo. Zafúkal prvý silnejší vietor… a profil je v Tatrách!“

Text: Marína Ungerová
Foto: Dano Veselský
Zdroj: časopis Môj dom